Ako teda píšem v nadpise, je veľká škoda, že kritike ako takej predchádza akýsi určitý druh neodbornosti, bez akýchkoľvek bližších poznatkov, ktoré by mohli celú tú záležitosť objasniť.
Je viac než isté, že mnohí celkom nepremyslene, bez rozmyslu, náhle a možno aj v afekte sa odvážne púšťajú do niečoho, čomu sa hovorí nerovný súboj, čo môžeme teda charakterizovať a definovať ako niečo, v čom nemáme veľké šance, a teda nie je možné sa mu bez akéhokoľvek druhu pomoci akosi účinne, odhodlanejšie vzoprieť, nájsť dobrú metódu, ako by som dokázal uspieť a obstáť v akejsi zložitej skúške.
V tomto teda tkvie akási vnútorná vzbura, ktorá ženie človeka síce vpred, to nepopieram, ale celkom isto neznámym a zlým smerom, a príčina taktiež nie je celkom identická s dosiahnutím spoločného dobra, dosiahnutím jedného cieľa, o ktorý by sme sa v rámci chápania štruktúry skupiny mali podieľať všetci.
Bežne v spoločnosti sa nanešťastie stáva, to musím povedať, že najväčší kritici sú práve tí ktorí z nepochopiteľných príčin niekomu chcú bezdôvodne uškodiť, a pripadá im normálne, že takto postupujú, a žiaľ, nevidia v tom nič zlé, pričom opak je pravdou.
To znamená, ak v skupine pracujeme teda na spoločnom projekte, kde každý sa teda o niečo snaží pričiniť, nejde o to, či to bude alebo nebude úspešné, či to bude mať akýsi ohlas, alebo či to bude v niečom geniálne tak, že to predbehne akékoľvek očakávania. Takéto megalománske ciele vždy skôr odradia, ako pritiahnu k nejakej spoločnej aktivite, ktorá smeruje nejaký cieľ, ktorý spočíva v dosiahnutí dobra, takého úžitku, z ktorého môžu čerpať všetci, a nikto nebude o nič ukrátený. Takto spoločne môžeme prísť k akémusi cieľu, k akejsi všeobecnej spokojnosti, ktorá má za cieľ harmonicky čosi usporiadať také, čo nebolo predtým v poriadku, a vyžadovalo si akúsi nutnú rekonštrukciu.
Kritika, celkom isto je na mieste, to je jasné, ale čo by som chcel zdôrazniť v tomto odstavci je práve tá skutočnosť, že teda kritika ako taká častokrát bolí, vytvára akési nedorozumenia, ale na druhej strane je celkom isto veľmi prospešná a najmä potrebná, žiadaná, priam nevyhnutná, práve pre dobro človeka a spoločnosti ako takej. Problém je, že človek sa čoraz viac a viac stavia do akejsi roviny nedotknuteľnosti, nepovedal by som neomylnosti, alebo toho, že to, čo on zastáva je dobré a len to správne, ale to, že človek sa bojí, že akýmsi krokom voči nemu bude považovať automaticky za nejaký útok, voči ktorému azda nie je dobre a zodpovedne pripravený, a nevie zaujať konštruktívne stanovisko, ktoré nemá za cieľ degradovať celkovov jeho úmysly, jeho akýsi osobnostný reštart, ale ponúka riešenie na danú konkrétnu vec z celkom iného uhla pohľadu, ktorý ale nemusí byť pochopený v danom kontexte, ako by sa to vyžadovalo.
Záverom chcem povedať. Kritizovať bez poznania je veľká odvaha, žiaľ musím skonštatovať, že v tom negatívnom slove zmysla, a častokrát sa tým v mnohých prípadoch zakrýva vlastná neschopnosť niečo dokázať, čo človek chcel v minulosti, stále to potláča, a nedokázal sa s tým efektívne vyrovnať, čo prirodzene nemusí byť jeho chyba, a ja takýto prístup vnímam teda ako niečo, že danému človeku treba pomôcť, pretože nikdy nevieme, prečo tak činí, prečo to tak robí, či mu niečo v tom bráni, či má v niečom akýsi blok, ktorý teda z nejakých objektívnych príčin v sebe samom nedokáže spracovať a prekonať. Toľko som chcel napísať k tomuto článku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár