Isto dobre poznáme ten známy výrok, že čo na srdci to na jazyku, ktorý z pozitívneho slova zmysla vieme aplikovať na človeka, ktorý je naozaj úprimný, alebo teda aspoň o tú úprimnosť ako takú sa primerane snaží. A niekedy to nie je prejav úprimnosti, ale prejav akejsi falošnosti, a to mi pripadá, že ten dotyčný človek, ktorého sa to teda bytostne týka, mám pocit, že niečo skrýva. Plne chápem, že je normálne, že všetci máme predsa svoje tajomstvá, túžby a podobne, to vie každý, a nejeden napríklad spisovateľ v rozličných inotajoch, teda skrytom utajenom zmysle, alebo akejsi pripodobňovaní, v nejakej tej pisateľskej alegórii proste niečo chce len naznačiť, a nechce prezradiť akúsi celú pointu jeho diela, ktoré teda predkladá takto svojim čitateľom. Neviem presne aký je to asi cieľ, čo všetko môže napríklad za tým skrývať.
Je možné, že takto túži azda po nejakom kontakte s daným človekom, a niekedy proste to nevie inak vyjadriť, tak to vyjadrí teda niečo ako spisovatelia a podobní umelci prostredníctvom svojich diel a podobne. Neviem presne, ako možno daní umelci zareagujú, keď sa im dostane akejsi kritiky, kedy sú aj oni čímsi podrobení akémusi prieskumu. Ja osobne literatúru som mal veľmi rád, pretože človek tam dostatočne si môže rozvíjať jednak svoju fantáziu, a jednak to, aby človek zistil, čo všetko môže znamenať ten lyrický daný prejav, ktorý mal za úlohu prečítať, aby proste pochopil zmysel toho všetkého.
A teda ako píšem v predchádzajúcom odstavci, nie každý to dokáže, alebo teda vie, je zručný nie každý teda vie to vyjadriť aj jemu primeraným spôsobom, a častokrát proste hľadá akési vhodné slová, ktoré ale nenachádza, chce sa pridŕžať akýchsi osvedčených receptov a postupov, ale najprv ich musí dobre spoznať, neskôr ich je dobré na niečom odskúšať a preskúmať, a potom je ich dobré aplikovať tam, kde to plánujem.
Práve preto, aby človek pochopil, že len tak, kde teda je nejaké poznanie, najprv si človek musel niečím prejsť, najprv to bolo treba kriticky preskúmať.
Viacerí sa staviame azda na zadné, ako sa to hovorí v jednom porekadle, kedy práve niekto nás podrobuje akémusi kritickému zmýšľaniu, akémusi posudzovaniu, ktoré nám celkom isto nemusí byť v danom momente po chuti, nemusí sa nám to páčiť, a obyčajne sa teda stretávame s nepochopením, možno odmietaním, a pritom o nič nejde.
Častokrát človek, ktorý v istom zmysle slova je na niečo hodný, nechcem povedať že rovno predurčený, pretože na isté predurčenie neverím, teraz teda nebudem to rozoberať z nejakého duchovného hľadiska a iné, skôr mi ide v tomto článku o všeobecný pohľad na skutočnosť. Možno vhodný a podobne, ako keby niekde proste patril, svojím správaním predčuje, a niekedy dosť ďaleko, predčil teda svojich vrstovníkov, predčil akosi celú tú mentalitu danej spoločnosti, kde sa nachádza, a príkladov azda na niečo podobné je mnoho.
Záverom teda poviem ešte asi toľkoto. Viem celkom isto, že kritika bez akéhokoľvek spôsobu poznania a spoznania, nehovorím že nie je možná, ale práve vďaka svojej objektívnosti, to padne aj jednej aj druhej stránke dobre, kedy tá kritika postupom času prejde kontinuálne do akejsi podoby dohody, kde človek je rád, že sa má o niekoho oprieť, keď má pri sebe akúsi morálnu autoritu, ktorá teda má za úlohu človeka dvíhať, navodiť pozitívne myslenie, a nie naopak, ako sa to niekedy deje, to opisovať nebudem.
Môžeme si to predstaviť tam, kde študujeme, pracujeme, v nejakom kolektíve, niekde v spločnosti, ktorá nás obklopuje, a my proste sme akous nevyhnutnou súčasťou toho všetkého, nech sme aký sme.
Napríklad som si všimol, ale pohoda, akože, budem trochu osobný, že keď som pridal napríklad nejakú peknú fotku, či už v bratovom mercedese, alebo niečo podobné, no to je jedno, mne je osobne jedno, mne sa to páči, mám v tom záľubu a vnímam to ako pozitívny stimul do života, kedy človek by mal mať aj nejaké tie zážitky. Nie preto, aby som mal možno v neskoršom čase, alebo ako sa hovorí všeobecne v starobe na niečo spomínať zo svojej mladosti, z nejakej minulosti, kedy sme zažili akési príjemné chvíle, ktoré stoja za pozornosť našu, vďaka ktorým stále máme predsa len ten pozitívnejší pohľad na svet, aj keď vnímame kadejaké chmáry, ktoré sa zaťahujú.
a práve vtedy proste nastupujú akési spomienky, ktoré dokážu navodiť príjemnú atmosféru, že vieme že niečo proste sme spoznali, niekde sme sa posunuli, niekde sme sa dostali, kde človek má akési rezervy a podobne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár