Mnohí si napríklad celkom isto myslia, že je teda akosi normálne, štandartné, a potom aj tak, pravda, vyzerá naša spoločnosť, že niekoho napríklad akosi odsúdime, teda v zmysle vykonáme nejaké osobné úkony na základe azda našich sympatii prejavených, alebo nesympatii, hneď potom, ako s niekým vedieme dialóg. Dobre vieme, že aj dialóg ako taký, sa dá deliť, alebo označiť ako zmysluplný, alebo nezmyselný, ako dobrý, či zlý, ako hodnotný, alebo menej hodnotný, a takto pravda by sme vedeli pokračovať v menovaní ďalej.
Práve tu sa robí kategorická chyba, ktorej podľahli mnohým, a ktorá sa takpovediac stáva akýmsi trendom, či skôr moderným hitom, napríklad ako pred niekým veľmi dôležitým zaujať. To je problém, že niekedy tá odbornosť, vedomosť, všetko to, čo obsahuje pojem znalosť ako také, sa tlačí pomaly ale isto do úzadia, a vieme, že dnes je potrebné, aby človek možno rétoricky, ale často bez obsahu rozprával k danej téme, len aby zaujal. A teda je pravda, že zaujme predovšetkým silná osobnosť, a ani neviem celkom isto, ako vznikol ten pojem silná osobnosť. To, že niekto akosi vyžaruje niečo nevypovedané napríklad zo seba, vie dobre zaujať, možno vie dobre rozprávať, možno dobre vyzerá, teda akosi dbáme celkovo na tej vonkajší prejav, a tak sa potom aj zdá, že všetko, čo napríklad taký človek povie, všetko je dobré.
Prejavuje sa to napríklad v škole, kedy niektorí pedagógovia vyzerajú veľmi dobré, mladé učiteľky, ktoré síce aj vedia do problematiky svojho odboru, no bodaj by nevedeli, ale to sa tlačí do úzadia, a do popredia vystupuje akási charizma, o ktorej sme donedávna ani nepočuli. Teda to celkom isto môže napríklad znamenať, že dbáme pri všetkom na efekt, na ten vonkajšok, zovňajšok, na to, čo nás môže hneď od prvého momentu a okamihu zaujať, a to ostatné vnímame síce ako potrebné, to isto nemôžeme poprieť, všetko je potrebné a dôležité, ale nie ako podstatné. A tu je problém teda v tom, že človek potom dbá na vonkajšok veľký pozor, ale zanedbáva to, čo by zanedbať nemal, a predsa to tak robí.
Ako to teda myslím. Dobre vieme, že ani školy ako také nie sú v tomto práve najlepšie, a školskú kritiku vyjadrujem celkom oprávnene, a veľmi je porebná.
V živote sa predsa niečo také stáva, že niekedy, ten náš jazyk predbehne myseľ, jazyk, naša reč, predbehne naše myslenie, a teda rýchlejšie rozprávame, a neskôr nad tým rozmýšľame, čo sme práve povedali. A naozaj nie je to dobré. Už toľko škody toto poradie narobilo, a mnohí sme si to v prvom momente ani neuvedomili. A predsa človek sa málokedy z toho naozaj poučí. Pretože keď to menej príjemné pominie, ktoré je obyčajne sprevádzané veľmi zlými pocitmi, a ja som taktiež toho priamym svedkom, človek proste na to zabudne, nie vždy sa z toho poučí, a preto sa niekedy stáva, že proste opakuje v budúcnosti tie isté chyby, ktoré konal vtedy, kedy teda sa niečomu ešte len pripúšťal a v nejakej obmedzenej forme predsa len niektoré omyly boli ľahšie ospravedlniteľné, dalo sa na to lepšie zabudnúť, a poučiť sa.
Lenže, ako sa väčšinou stáva, poučíme sa z niečoho na prvý raz, ale nie na druhý raz, a to je rozdiel predsa len. To je všetko preto, pretože sa uchyľujeme k tomu, čo som vyjadril v nadpise, niekedy kritizujeme bez akéhokoľvek poznania, alebo práve naopak, máme nejaké poznanie, ale to, čo nám vyhovuje, nemáme záujem podrobiť kritickému zmýšľaniu, čo sa prejavuje napríklad tak, a to samozrejme si môžeme všimnúť v rozličných oblastiach, napríklad aj tu, proste všade, to je jedno, že niekto proste je zaujímavý, a teda hneď sa stáva obletovaným, centrom našej pozornosti a vnímavosti, pričom vieme, že dbáme predovšetkým na vonkajší efekt, pretože nechceme v niečom zaostať.
Záverom poviem toľko, že je lepšie, kedy človek v niečom nadobudne kritické myslenie, bez ktorého nie je možné objektívne posudzovať čosi, čo je dobré, a čo nie je dobré. Práve preto treba spoznať niekedy aj odvrátenú stránku hocijakej oblasti života, aby som vedel, že tadiaľ jednoducho cesta nevedie. Toľko som chcel napísať k tomuto článku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár