V poslednej dobe som práveže spozoroval veľmi nemiestny jav, kedy kritika neprichádza preto, aby si niekoho napríklad pokarhal, aby si teda ten dotyčný zobral z toho momentu akési poučenie do budúcna, že teda niečo také môžem spraviť, v niečom sa mám brzdiť, kdesi pridať, inde ubrať, toto plniť, a tamto nezanedbávať, ale smutné na tom všetkom je práve to, že existuje niečo ako závisť, ktorá spôsobuje kritiku bez akejkoľvek formy bližšieho spoznania a poznania, nejakého skúmania, spoznávania a podobne, aby tá kritika teda bola možná, a je spojená s poznaním toho druhého, teda poznanie subjetku, objetku, a tak aby sme vedeli niečo konať.
Môžeme sa teda právom pýtať, o čom teda tá kritika ako taká je, kedy je prípustná, kedy už zachádza za tie pomyslené mantinely a medze, poza ktoré teda nie je dobré ísť.
Dobre vieme, že v každej oblasti života sa akokeby pomyslene nachádzajú práve tí fackovací panáci, ktorí teda sú akousi obeťou nemiestnych útokov, alebo žartov, ktoré môžu celkom isto spôsobovať akýsi rozvrat dobrého prostredia, ktoré napríklad panuje zatiaľ, teda do onoho času na danom pracovisku, niekde v škole, v akomsi kolektíve, proste v tom danom životnom prostredí, kde sa aktuálne nachádzame, a kde teda konáme nejakú prácu, ktorá v prvom rade dáva zmysel predovšetkým nám. Inak by sme tam ani neboli. A po preskúmaní tohoto faktu, mimochodom veľmi dôležitého, usúdime, že teda aj prostredie je celkom prajné, a keď je normálna klíma, všetko sa dá zniesť.
Myslím to tak, že kritika je spojená s akýmsi typom podozrievania, teda niečoho, čo niekomu sa nevidí na tom druhom. Avšak niekedy ide len o akúsi fámu, častokrát preto, pretože daný objekt oplýva v tom dobrom slova zmysle nejakými čnosťami, nejakými jemu vlastnými vlastnosťami, ktoré ten pozorovateľ teda vôbec nemusí mať. A možno aj akokoľvek sa snaží, nevychádza mu to, nie je napríklad ani s tým stotožnený, väčšinou teda sa môže javiť niečo na spôsob kôpky nešťastia, a hľadá spôsob nie ako si pomôcť, ale tak, ako by to nebolo zas možné, čiže je to niečo ako stereotyp, voči ktorému možno on už akosi účinnejšie nevie vzdorovať a podobne.
Kritika bez poznania mi pripadá veľké farizejstvo, pretože sú medzi nami naozaj individuá, ktorí predovšetkým pozerajú na zápornú stránku osobnosti, ktorá ale samozrejme bezpochyby aj pri tom dá sa povedať najdokonalejšom človeku existuje. To samozrejme nemôžeme poprieť, avšak je v jeho činnosti, akejsi súčinnosti iných vlastnosti dá sa povedať prehliadnuteľná v tom zmysle, kedy tá činnosť sa naozaj dá nahradiť inými dobrými.
Koniec koncov, na záver by som napísal veľmi rád jednu biblickú citáciu, ktorá teraz ma napadla, ale pre úplnosť som si ju vyhľadal na googli. O čo mi teda ide. Ide mi o to, že v spleti rozličných situácii človek niekedy nevie, či koná dobre, alebo nekoná dobre, nevie proste zreteľne rozoznať tú deliacu čiaru, ktorá napovedá o tom, kedy je teda dobré niekoho kritiovať, kedy sa to už možno vážnejšie niekoho dotyýka, a daný človek si s tým nevie dať rady, cíti sa možno dotknutý, alebo cíti akési nebezepčenstvo, kedy niekto chce akosi narušiť tú jeho vnútornú integritu, rovnováhu, a podobne, a práve pre úplnosť teda dodávam na záver tohoto blogu teda citát. Znie teda takto.
Bratia moji, keby niekto z vás zblúdil od pravdy a iný ho obráti, nech vie, že ten, kto vráti hriešnika z jeho bludnej cesty, zachráni jeho dušu od smrti a zakryje množstvo hriechov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár