Je nečinnosť riešením problémov? V

Úvodom, po mojich pár skúsenostiach musím celkom isto skonštatovať, že neviem zodpovedať na túto otázku, hoci píšem teda k tejto tematike už v poradí piaty článok.

Niekedy sa človek bojí. Začiatkom odhodlane ideme do niečoho, do čoho sa chceme s vervou pustiť. Cítime nejaké predpoklady, alebo si to len myslíme, možno namýšľame. Nevieme presne na čom sme, pretože nik objektívne nám to nepotvrdil. Všetko je to proste o tom, že človek si niečo len myslí. 

Začína sa to teda tým starým známym klasickým. Toto predsa dám, v tomto isto uspejem, teda môj neúspech si jednoducho nie že nepripúšťam ako možnú alternatívnu, ale na to ani nemyslím, pretože vždy chcem myslieť pozitívne, pozerať sa dopredu. Áno, mohli by sme teda povedať, že v niečom si začiatkom predsa len verím. idem do toho, ale to by som pripisoval možno len tomu, že človek ešte nenadobudol dostatočné skúsenosti a zručnosti.

Minule som sa začítal do veľmi pekného citátu, že človek má byť hlavou v nebi, alebo nohami pevne na zemi. Teda nie v zmysle hlavou v oblakoch, pretože tie oblaky znamenajú niečo iné, ako nebo. oblaky nemajú duchovný rozmer, je to len čistá prázdnota pre ľudí, ktorí žijú materialisticky. Nemusia nutne pôžitkovať, pretože život materialistov je častokrát veľmi ťažký, osudu, ktorému nedokážu veľmi vzdorovať. Preto majú veľa neúspechov. možno aj v materiálnej oblasti, nie to duchovnej, to ich teda nezaujíma. 

Človek sa bojí povedať, že na niečo nemá, čo je veľmi zlé, radšej poviem, že idem predsa tvrdo na niečom pracovať, aby som niečo docielil. Aby som si možno sám sebe čosi zase dokázal, že niečo chcem, niečo som vybudoval za nejaký čas, predsa aby som nezaostával za mojimi rovesníkmi. Ono je to vcelku pekné, ale nie to dokonale funguje, presne ako opisujem to v jednom mojom blogu, kde spomínam, že sa stále na niekoho chceme podobať, a človek proste stráca v sebe identitu. Možno nabral iný rozmer, a inak vníma svet vplyvom nejakých skutočností. Možno niekoho stretol, kto mu ukázal, že to, čomu on veril....

Čomu on veril, že sa už proste nedá pokračovať, niekto mu celkom ľahko ukázal, že predsa to možné je avšak za istých podmienok. Človeka to niekedy zamrzí, že práve takáto nečinnosť človeka veľmi ubíja, a myslí si teda niečo opačné, čo spomínam v nadpise, že predsa nečinnosť ako taká nemôže predsa byť riešením problémov. Všetko je však len dočasné, a to si neuvedomujeme.

Proste niekedy to, čo predstavovalo pre nás neriešiteľný problém, zrazu riešenie má, ale pozeráme sa na to v úplne inom svetle. Z úplne iného pohľadu. Pohľadu, ktorý mi dáva jednak nádej, ale ako kresťan poviem, že nádej nemôže byť bez nejakého osobného presvedčenia, že niečo sa mení v tejto spoločnosti. že vidím jednoducho aj ovocie mojej práce, a nie je nič len tak nadarmo. Človek predsa ani nič nedosiahne len tak poľahky. Na veľa veciach musí pracovať, aby spoločnými silami zvládol všetky prekážky, ktoré sa javia niekedy aj ako výzvy, a nie vždy je to ľahké, ako to vyzerá na začiatku.

Záverom poviem toľko. Prestaňme sa zaháňať len za svetskými pôžitkami, ale venujme konečne aj svojmu vnútru niečo. Takto človek zo seba samého spraví len stroj na zarábanie, ale nebude šťastný. na toto som prišiel. V tomto všetkom sa skrýva aj tá nečinnosť, ktorá sa javí ako činnosť... Veď predsa robím, pracujem, zarábam, ale problém je, kedy človek naozaj nie je šťastný, a potom všetko hodí za seba, ako keby nič neexistovalo, aj keď možno rokmi niečo dobré a krásne budoval, všetko vyjde navnivoč. Zamyslite sa nad tým, či náhodou sa to netýka aj nás.

Zdieľaj článok na facebooku
67 odoberateľov

Komenty k článku