Je nečinnosť riešením problémov? VII

V polovici augusta som písal šiesty diel tejto tematiky, a dnes po dvoch mesiacoch by som sa rád vrátil k myšlienke, ako teda píšem v nadpise, či je nečinnosť riešením problémov.

Dobre vieme, že problémy sú na to aby sa riešili. Mnohí len mávnu rukou, veď predsa dáko bolo a dáko bude. Mnohí potláčajú to, čo ich trápi, mysliac si, že nejakou prácou, workoholizmom, nedajbože alkoholizmom, k čomu sa nie menej ľudí nanešťastie uchyľuje, sa dopátrajú k zabudnutiu. To sa nestane nikdy, a dobre vieme, že nielen z alkoholického ale aj iného opojenia, prebudenie sa do reality, ktorá nás obklopuje je veľmi bolestné, a rozhodne nestojí o to, aby človek zažíval napríklad depresie.

Možno nás môže zmiasť nadpis článku, pretože nečinnosť je teda pasivita, kde sa nič nedeje. Nedeje sa nič dobré, ani zlé, ako teda nečinnosť môže byť riešením problému.

Dobre vieme, a mne sa to stalo nie jeden krát, kedy som pociťoval nejaký problém, vyriešil sa vždy vtedy, kedy som to myslenie zanechal. Proste som to nechal voľne plynúť, s modlitbou, nech predsa koná Boh. Niečo musíme aj na neho nechať. Zlo vo svete spôsobuje to, že človek sám seba považuje za bezdotykovú (jaj zle som sa vyjadril nevadí) bezchybnú osobu, ktorá všetko vie. Všetkému už porozumela, nechce sa stíšiť, na všetko má recept. Nemáme vôbec nič! Nič! pokiaľ človek nedokáže zmeniť myslenie, nedotiahneš to nikdy nikde.

Ja sa zaoberám pozorovaním môjho okolia s tým, že snažím sa byť pokojný. Snažím sa nebyť príliš za niečo horlivý, aj keby sa jednalo o nejakú dobrú vec. Aj keby sa jednalo o to, že z toho môžem mať profit nejaký. Je pravda, že som sangvinickej povahy, a dokážem sa na niečo namotivovať a podať výkon, keď viem, že odmena ma čaká istá. Na druhej strane počítam s možným neúspechom, a práve preto sa snažím brzdiť, aby som nebol neskôr sklamaný. 

Mnohí vo vidine dosiahnutia kariéry, alebo sľubne vyzerajúceho začínajúceho vzťahu zabudnú predovšetkým na seba samého, pretože tieto atribúty, ktoré sú veľmi silné, im dokonale pomotalo hlavu, rozum. Racionálne zmýšľajúci človek, ktorý niečo takéto nikdy nezažil, samozrejme všetko je prvý raz, smelo vyhlasuje, že jeho sa to nedotkne ale keď príde k tomu, pravda je taká, že on prvý tomu podľahne, ani nevie ako, a niekedy niet cesty nazad. 

Človeka to proste náhle zmení. Presne tak, ako to vyhlasoval Peter, ktorému predpovedal sám Pán Ježiš, že skôr, ako kohút zakikiríka, tri razy ma zaprieš! Evanjelium Ján 13, 38.

Je nanájvyš zaujímavé, že človek, ktorý žil nejaký stereotyp, chce zažiť niečo nové, aj niečo nové zažije, ale potom zistí, že ho to zmenilo úplne. Potom možno je namieste otázka, či jeho prianie by teoreticky predsa len mohlo ešte istý čas ostať nevypočuté, alebo je dobré, kedy sa udiala táto zmena, či už pozitívna, alebo negatívna v jeho živote. Už to proste nikdy nebude také, aké to bolo predtým. Človeku navždy ostanú spomienky, niekedy príjemné, niekedy nepríjemné, nostalgické, ktoré ho možno budú raniť istú dobu. Už nikdy nebude mať také zmýšľanie dnes a zajtra, aké mal včera. Verte mi, mne sa to stalo. Ťažko povedať, či som za to vďačný, alebo by som bol najradšej, kedy by som to nezažil.

Ľutovať vyskúšať nejakú príležitosť, ktorá ťa v myslení posunie vpred je hriech. Ľutovať príležitosť, aj keď možno ostaneš azda na chvíľu citovo zranený, z nevydareného, možno sľubne sa rozvíjajúceho vzťahu je nezmysel. Človek, ktorý rozmýšľa srdcom vie, že sú ľudia, ktorí sa ocitli v jeho blízkosti nie náhodou, ale všetko má zmysel. Sú ľudia, ktorí ti pomôžu v nejakom okamihu života radikálne prejsť akousi zaujímavou transformačnou zmenou osobnosti, ktorá ti pomôže v budúcnosti s pohľadom na realitu, akú si možno nemal do toho času, kedy si nespoznal človeka, ktorý ti v tejto otázke dokázal podať pomocnú ruku.

Záverom spomeniem toľko, že človek, ktorý bude sedieť, do ničoho sa nepustí, nič nevyskúša, ostane naveky zakliesnený v svojich myšlienkach, ktoré ho raz zotročia a spravia nešťastným.

Mňa jedine silná vnútorná disciplína, sebavedomie, modlitba, nezlomná viera žiť a veriť v dobro napĺňa v tom zmysle, že chápem, že nie všetko je človeku dopriate, a napriek tomu verím v úspech, ktorý sa už dostavil. Že nečinnosť môže byť riešením problémov, pokiaľ človek v tichu a možno bezmocnosti si dokáže uvedomiť, že sám... nezmôže nikdy nič. 

Zdieľaj článok na facebooku
67 odoberateľov

Komenty k článku