Je nečinnosť riešením problémov?

Aby som sa už v nadpise a mojom úvodnom akomsi predslove mierne nezamotal, nakoľko ma táto mini filozofická otázka pomerne zaujala, pridávam teraz teda rečnícku otázku, ktorá teda bude tvoriť gro môjho sobotného článku. Otázka teda znie takto. Je neriešenie problémov ich riešením? Ako to teda myslím, vysvetlím teraz v týchto riadkoch nižšie.

Každý predsa vieme, že všetko má svoj čas. Aj čas, kedy problémy akosi záhadne vznikajú, a niekedy človeku nedajú spávať. Človek ide spať s plnou hlavou starostí napríklad o zajtrajší, teda nasledujúci deň. V podstate je to nenormálne, pretože to veľmi zaťažuje človeka. 

Samozrejme, jedná sa o to, ako je človek nastavený. Napríklad je rozhodujúce aj to, akú má človek v tomto povahu, a aký postoj zaujme. Či teda zaujme pasívnym spôsobom, alebo aktívnym. Či teda sa na niečo díva pomerne energicky, sangvinicky, alebo melancholicky, akosi apaticky, s nejakým nezáujmom, veď predsa ako vraví príslovie, pomerne jednoduché svojím obsahom dáko bolo, dáko bude.

Mnohí si veľa vecí nechávajú na poslednú chvíľu, a práve takí(ale len niektorí, neplatí to všeobecne pre všetkých, to sa nedá takto kategorizovať) dosahujú najlepšie výsledky. Vždy som obdivoval naozaj takých, ktorí ľavou zadnou zvládnu aj to najťažšie, čo sa na nich valí. 

Nič pre nich prakticky nepreukazuje akési príčiny ich nečinnosti, ich pasivity, ich možno zaostalosti za nejakým výkonom. Je síce pravda, ako som sa to zmienil v jednom mojom článku, čo mi odkázal jeden bloger, že je problém, kedy človek stavia všetko len na výkon. Teda dnes som spravil toľko, zajtra sa posnažím spraviť viac, alebo mi stačí vykonať menej, pretože dnes mi už hádam na dnes stačilo, a teda opticky to vyzerá v pohode, mám čisté svedomie.

Človek si nie raz položí otázku, či som všetko spravil, čo som mal. Môžem to čiastočne teda považovať za super vec, za akúsi zodpovednosť, teda človek nadobudol pocit zodpovednosti, možno to predtým takto neriešil, pretože ho máločo azda primälo k tomuto počinu. Považujem to teda za akúsi presnosť, a presnosť je predsa podľa známeho hesla, čo mi povedal spolužiak na strednej, je výsadou kráľov.

Obyčajne si túto vetu položia perfekcionisti, alebo proste takým, ktorým naozaj na niečom záleží, a nechcú ostať v niečom len na povrchu, a možno riešenie problémov berú ako nejakú výzvu, zase niečo viac dokázať. Nejde tu pritom len o to, že človek chce stavať len na výkon, pretože aj to je v mnohom pre človeka dosť nebezpečné. Človek sa proste neustále v niečom kontroluje, a teda každá prehnaná aktivita mu berie energiu do života, dosť ho teda vyčerpáva, niekedy nadobudne pocit akéhosi mierneho zneistenia aj v tej najbezpečnejšej chvíli, a nevie si tento počin nejako vysvetliť.

Záverom poviem toľko, že áno, niekedy pre pocit akejsi vnútornej rovnováhy a zachovanie seba samého je práve nečinnosť najlepším riešením problémov, aj keď len v niektorých okamihoch, teda neplatí to pre každého.






Zdieľaj článok na facebooku
65 odoberateľov

Komenty k článku