Isto mnohí z nás sa často zamýšľame nad tým, že keď študujeme na škole, či sa uplatníme v odbore, ktorý sme vyštudovali, alebo či budeme mať istú prácu.
Dneska nie je nič isté. Ja osobne, ak sa mám takto vyznať, používam pojem fenomén ustavičnej nádeje. V čom spočíva? Jedná sa o to, že vždy cítim akokeby nádej. Sú ľudia, možno je to od Boha dané, ja neviem, zamýšľal som sa kedysi nad takouto alternatívou, ktorí v podstate dosiahnu všetko, na čo si len spomenú, a nič ich neodradí od nejakého dosiahnutého cieľa. Ani úspech, ani slabota, ani neúspech, ani neschopnosť, ani omyly, a mohli by sme samozrejme menovať ďalšie atribúty viažúce sa k tomuto.
Nastávajú dve možnosti. Buď neistota človeka ubíja, alebo ho to posilňuje. Buď ho tlačí k zemi, alebo dvíha hore. Iná možnosť neexistuje.
Nie jeden krát som sa sklamal, keď som s niečím, alebo niekým na stopercent počítal, a bolo to všetko dohodnuté, a predsa to nevyšlo, či už sa jednalo pracovne, alebo osobne, alebo kamarátsky a podobne. Proste to nevyšlo. Trochu som z toho všetkého bol sklamaný, ale najmä by som povedal nepríjemne otrasený, ale poučil som sa napríklad tak z toho, že radšej nebudem s niečím rátať vopred, aby som sa netešil predčasne, ale nechám to voľný priebeh všetkému, a potom sa uvidí.
Mnohí nechcú čakať, a potom tu máme frustrácie, neúspechy, chceme byť takí istí ako naši kamaráti, presne ako som to opisoval v blogu dozadu, ale to nejde, lebo my máme iný život.
Človeka vždy zraní, ked sa niekomu otvorí, a dotyčný to využije akokeby vo svoj prospech, a snaží sa sklamať moju prejavenú dôveru a potopiť toho človeka.
Naučil som sa, že nikdy nemôžem sa na nikoho spoľahnúť, len na seba, a samozrejme nesmiem zabudnúť, spoľahnúť sa aj na božiu prozreteľnosť.
Sú udalosti, kde napríklad, samozrejme každému sa to stalo, nikto isto nie je výnimkou, kedy človek je veľmi sklamaný z nejakého neúspechu, v škole, v práci. Stalo sa mi napríklad viackrát, že v pracovnej oblasti som s niečím počítal doslova na sto percent, všetko v podstate bolo pripravené, a predsa to nevyšlo, a ja som sa divil, kde sa proste stala chyba, kde som schybil, alebo prečo mi to proste nevyšlo.
Isto dávať si všetko do duchovného významu nie je celkom správne, pretože sú okolnosti, kde zaúraduje nejaká nešťastná náhoda a podobne, ale sú okolnosti, napríklad dnes sa mi to stalo, kde náhoda predsa len existuje a na človeka sa usmeje šťastie v oveľa väčšom meradle, než by človek očakával
V praxi to znamená asi toľkoto, čakal som málo, dostal som veľa. Mnohí nechápu, poviem to doslova takto, že oplatí sa čakať, a treba priniesť nejaké obety vo svojom živote, cítia neistotu, ale nevidia v tom súvis. Nechcú priniesť nijakú obetu, a keď sa niečo nevydarí, zhadzujú vinu na všetko a všetkých dookola. Tým nechcem povedať, že by mali hľadať príčinu napríklad v sebe samom, ako by trebárs mala zaznieť ako logická odpoveď na otázku, ktorú som teraz nadhodil, ale je to preto, lebo mnohí z nás nemajú vieru v niečo, čo nás presahuje, nevnímajú to duchovno, nevnímajú zmysel udalostí dejúcich sa okolo nás.
Prečo sa mi teraz nedarí, prečo sa mi darí, prečo práve ja som stretol teraz a nie pred rokmi už tieto a tieto osoby, aký význam malo nejaké prázdno v mojom živote, ktoré som napríklad rokmi nevedel využiť, čo by sa stalo, keby som isté situácie zažil už dávno pred rokmi, keby som niektoré udalosti zažil už dávnejšie a nie teraz, ako asi bude vyzerať moja budúcnosť.
Toto všetko pramení z istoty alebo neistoty a tým pádom aj akéhosi duchovného a duševného rozpoloženia. Práve toto všetko je pre mňa fascinujúce, že nič nie je isté, a každým dňom sa niečo mení.
Vždy si dám do súvisu nejaký neúspech a nádejam sa, že bude lepšie. Aj mi to dobre vychádza, a postupom času som spoznal mnohé osoby, vďaka ktorým som sa posunul za akési pomyslené hranice a mohol som čosi ešte lepšie a kvalitnejšie prežiť, než by som toto všetko nezažil a podobne.
Na záver by som tento blog zhrnul do týchto myšlienok ešte. Boh posiela do cesty ľudí, ktorí sú proste akousi prirodzenou súčasťou života, len niekedy nechápeme zmysel toho všetkého, prečo sa niektoré udalosti stali tak, ako sa udiali. Nechcel by som nič ľutovať, azda je to ľudské, že človeku je ľúto, že sa niečo končí ako také, a prichádza zmena, kde vyndem z tých svojich zabehaných chodníčkov stereotypu, ale taký je život, to je dynamika, a toto ale na druhej strane mám rád, pretože ja osobne mám rád výzvy do niečoho, aby som si popálil prsty, lebo čím viacej spoznáš, tým viac skúsenosti naberieš a v budúcnosti budem vedieť, ako sa v nejakých možno zložitých situáciách správať a flexibilne pohotovo reagovať, nič viac.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár