Opäť idem v piatom článku rozoberať vetu, či je niekde chyba, keď ťa motivácia poháňa, ale výsledok nie je taký, aký si chcel. Bol som zrelaxovať na bicykli, a potom som vytvoril spoločenstvo, a bol som veľmi rád, pretože to potrebujem, a viem, že nájdem takto motiváciu, silu, a najmä zmysel toho všetkého, čo aktuálne robím, že nič nie je zbytočné. Takže. 

My sme relatívne tak nastavení, a to je chyba, a to chcem povedať ako gro tohoto článku, že všetko, do čoho sa pustíme, všetko musí vyjsť na sto percent, všetko musí byť perfektné, dokonalé, všetko musí byť, inými slovami dotiahnuté do konca. Azda nemáme radi, a ani ja nemám osobne rád, kedy naozaj niečo, čo si predsavzám, tak to nesplním. Pokiaľ na druhej strane, nejde, ľudovo povedané o život, naozaj nejde o nič. Tu by som sa nateraz pristavil, a skúsil nad týmto pouvažovať.

Práve takáto dokonalosť v nás, pre ktorú sme viacmenej nastavení môže spôsobovať to, že budeme sa neustále kontrolovať, aj to, čo možno spravíme perfektne, bude v nás vyvolávať neustále podozrenia, že sme niečo spravili nedokonalo. A teda logicky z toho vyplýva, že môžeme si myslieť, častokrát domýšľať, že ten druhý si o nás myslí nie že len to najhoršie, ale že nás nepovažuje v niečom v profesionálnom zmysle, berie nás skôr ako druhoradých ľudí, kedy teda nedáva dôraz na osobné a odborné kvality, častokrát nezanedbateľné. Možno častokrát sa stáva, že človek, ktorý napríklad pracuje v nejakej dôležitej sfére, si môže namýšľať, že niekde zlyhal, pokiaľ sa mu azda vlastnými silami nepodarilo zvrátiť nejaký nepriaznivý výsledok v celkový dobrý prospech. Tu teda môžeme vylúčiť to, že sme na niečo namotivovaní, ale o to, ako budeme vyzerať na nejaký výsledok.

Táto doba naozaj nás ženie nevídanou rýchlosťou, a my častokrát ani nevieme, kedy ten kolotoč našich povinností, úloh, úkolov, a toho všetkého, čo máme, a čo by sme mali vykonať, skončí. je pravda, že napríklad ja osobne stále mám čo robiť, čomu som veľmi vďačný, pretože nemám rád nečinnosť. Aj keď na druhej strane, aj nečinnosti niekedy človek sa nedokáže celkom vyhnúť, a takto ale sa aj nečinnosť dá celkom úspešne napríklad premeniť na niečo, kedy uvažujem o tom, čo by som mal podniknúť napríklad v dohľadnej dobe, možno zajtra, možno o hodinu. Čo teda by bolo potrebné možno mierne pomeniť, možno zlepšiť, niekde pridať, alebo niekde ubrať, a takto by sme mohli pokračovať.

Motivácie je relatívne dostatok, ale predsa nám chýba akési odhodlanie naplniť to, čo sme si predsavzali. Na druhej strane pozorujem nežiadúci trend, že potom sa môžem teda za niečím hnať, ale potom strácam akosi zmysel toho všetkého. Neviem presne, či mám motiváciu pokračovať v tom, čo som začal teda daný proces, ak sa mám vyjadriť manažérskym slovníkom, alebo ako. Dobre vieme, že najmä v biznise dá sa povedať neexistuje voľný čas, a mnohí úspešní ľudia sú úspešní práve vďaka tomu, že sú zavalení prácou, a vedia, že keď idem do niečoho, musím to potiahnuť na sto percent.

Je možné, že a teda sa viackrát stáva, že teda človek nie je nastavený tak, aby v niečom premýšľal nepretržite, a človek prirodzene potrebuje aj vypnúť, pretože klesá jeho výkonnosť, ale čo by som azda opomenul v tomto článku, prestáva celkovo aj myslieť v takej intenzite a kvalite, ako by mal.

To znamená, že niekedy to, čo si povie, že nemusí spraviť, a teda to považuje ako niečo, čo je rezerva, sa mu postupom čase stane akýmsi grom, základom, ponad ktorý sa nepohne ďalej, pretože si bude myslieť, že mu to stačí, pričom pred časom mal myslenie iné, a svoje limity si plnil takto zodpovednejšie.

Záverom by som chcel povedať, že človek musí brať ohľad na seba, a plniť si svoje priania a želania, a nie želania druhých, ako sa to často stáva. Často je človek v niečom motivovaný na základe vonkajšieho pozorovania u druhých, avšak ako spomínam začiatkom, výsledok nemusí byť priaznivý pre nás.

 Blog
Komentuj
 fotka
patrixo  1. 11. 2019 19:40
tak urcite
Napíš svoj komentár