Dnešný pekný sobotný deň som využil v krátkosti na športovanie, a celkom som rád. Mám veľkú radosť, kedy mi prišla zásielka ktovie skade, kde som si objednal led podsvietenie do celého auta. Paráda. Vyzerá to naozaj výborne, a mám z toho veľkú radosť. Môžem si meniť intenzitu svetiel, blikanie, pomocou diaľkového ovládača. Hral som sa s tým dá sa povedať skoro doteraz. Takú radosť som si spravil, keďže som mal včera meniny. 

O čom teda chcem dnes v článku vyjadriť svoje myšlienky. Akurát som sa začítal do jednej ankety, ako to u mňa je už zvykom, a teda opätovne sa tam rieši motivácia, avšak v tom nie najlepšom význame, ktorý budem definovať v riadku nižšie. O čo teda ide.

Keď ťa motivácia poháňa, ale výsledok nie je taký, aký si chcel.

V mojom niekdajšom článku, v ktorom som sa zamyslel o tom, či človek má motiváciu niečo dokázať som teda rozprával o tom, aké to je, kedy človek cíti možno podporu zo svojho najbližšieho okolia, alebo možno je na niečo úplne sám, ale je to možno niekedy výhoda, že človek sa možno vie koncentrovať na vyslovene dvesto percent, aby podal plnohodnotný výkon, aby si povedal, že dobre si vykonal svoju prácu. Lenže niekedy motivácia proste nestačí.

Je dobré, kedy sa človek motivuje, avšak to je nie všetko. Jedná sa o to, že motivácia je niečo ako teória, kde človek teda v predstihu sa na niečo pripravuje, motivuje sa k lepšiemu výsledku, priam sa hecuje, poznáme to možno zo športových zápolení. Veľmi rád som istého času chodieval na extraligové zápasy na basketbal, a naozaj musím povedať, že tú atmosféru aj po rokoch si dokážem vybaviť, a mám z toho veľmi dobrý, povedal by som priam euforický pocit. Zmiešané pocity sú vtedy, kedy sme prehrali zápas napríklad najtesnejším rozdielom, a naozaj vtedy diskusie všade naokolo rozoberali tento zápas, ako keby neviem čo malo nastať. Ale páčilo sa mi na tomto všetko jedno.

To zapálenie, ten zápal, nadšenie, eufória, radosť, celkovo by som to povedal ako športová filozofia, že človek proste niečo vidí, povzbudzuje, a niekedy napriek prehre človek môže hlavu predsa zdvihnúť hore. Aj športovci predsa najlepšie vedia, aké to je, kedy máme motiváciu niekde dokázať. Možno je to niečo jedinečné, ktoré sa už azda nikdy nezopakuje, a práve preto chceme podať čo najlepší výkon v hociktorej oblasti života, v ktorej sa nachádzame, alebo teda akú momentálne v súčasnosti riešime.

Je potrebný dobrý uspokojivý výsledok, keď sa človek snaží, a napriek tomu teda nedokážeme niečo dotiahnuť do zdarného konca? Aký je to teda pocit, keď máme v niečom dostatočne silnú motiváciu, avšak výsledok nás nepotešil, ba niekedy máme pocit, že stojíme na jednom mieste?

Príliš veľa ľudí si dáva nereálne ciele, ktoré teda sú niečo ako nad pomyslenú latku ako sa hovorí, a pritom si mylne myslí, predstavuje si teda, aké by to bolo, keby som teda moju stanovenú métu prekonal. Kto všetko napríklad by ma obdivoval, aké možno osobné ocenenie, ohodnotenie v najrozličnejšej forme za to teda mohol dostať, ako by som obstál v tejto skúške pre mňa, sme možno celkom premotivovaní, veď to predsa dám, nie je to až také hrozné ako to na prvý pohľad vyzerá, a niečo podobné by sme mohli menovať, s čím sa človek reálne dokáže stretnúť, čo ho môže napríklad nie celkom príjemne prekvapiť, alebo iným spôsobom zaskočiť.

Záverom vyjadrím toľko, že chyba je teda v tom, že tá motivácia spočíva len v akomsi praktickom nazeraní, čo samozrejme nie je zlé, je to veľmi potrebné pre niečo to prvotné, azda začínajúce, len problém nastáva, kedy v podstate stále sme akokeby na začiatku, a nikde sa človek nepohne. Nemusí človek spraviť obrovské kroky, ale skôr mám na mysli pohnúť sa kdesi mentálne, aby sme mali trochu iný prehľad postupom času, a v tomto aby sme boli dynamickí. Vtedy môžeme dosiahnuť výsledok, po akom sme možno naozaj túžili, a takto celkom reálne môže vyzerať aj daná motivácia, než by to bolo akokoľvek ťažké a náročné na samom začiatku.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár