Možno by som to trochu pootočil v prospech, a spýtal sa, či je neodpustiteľné vedieť neodpúšťať. v podstate je to jedno a to isté, len som to zase prekombinoval. No, čo teda chcem povedať.
V prvom rade chcem zdôrazniť, že človek nie jeden krát vo svojej činnosti, ktorú koná, je teda jedno, či na pracovisku, alebo vo voľnom čase, či sa venuje svojím záľubám, sa nie jeden krát rozpačito pýta, či sa môže vykonať aj to, čo podľa neho už presahuje hranice. Čo konkrétne a kto konkrétne určuje, kde sa tie hranice prekračujú, čo všetko je dovolené, čo sa smie, čo sa nesmie, je ťažko povedať.
Možno žartom by sa dalo povedať, že na to, aby vzniklo nejaké odpustenia, a aby sa širilo dobro, je niekedy potrebné, nie však nutné, nepovažujem to teda za nutnosť, samozrejmosť, automatickosť, spoznať zlo. Spoznať zlo v tej základnej forme. Nechcem tu teda písať nedajbože nejaké novoty, ale chcem len toľko povedať, že nie každý dokáže napríklad rozpoznať hroziace nebezpečenstvo, v takej miere, aká naozaj je.
K tomuto všetkému by som povedal, že ospravedlnenie plynie len z poznania toho dobrého. Veď keď človek je v spoločenstve napríklad priateľov, či už formálne, alebo neformálne stretnutie, ktoré ale nateraz nie je možné, ale berieme to ako príklad, tam, kde panuje dobrota, to, že človek proste má dobré úmysly, vie, že neexistuje niečo, čo je pokazené, aby sa nedalo napraviť.
Miesto toho častokrát sa stáva, ako spomína jedno príslovie, ktoré som kedysi na článku opomenul ako hlavnú tematiku niektorého môjho článku, aj pri odpustení sa proste stáva, že človek, miesto toho, aby niečo opravil, to radšej zahodí, pretože je príjemnejšie niečo nemať pred očami, je to pohodlnejšie zachovať sa v pasívnom prístupe, ako keby si mal vysúkať rukávy, ako by to nanovo vystavil, hoci to všetko je len v krátkodobom horizonte, ktorý trvalý úspech zaiste neprinesie.
Nepotrebujeme azda pripomínať, v akej dobe žijeme, a azda nepostrádateľným faktom ostáva naďalej, že mnohí neveria, čo sa práve deje. Mnohí aj keď vidia na vlastné oči, predsa len neveria, čo všetko znamená táto choroba. Mnohí ale nevedia, že je potrebné, aby človek zmenil v prvom rade myslenie, a napredoval trochu v tej duchovnejšej, nielen materialistickej forme.
Rozdiel medzi materializmom a duchovnom je veľmi malý. V podstate sú charakteristické tie isté črty na základe akejsi, nazval by som to vonkajšej a vnútornej podoby, dobre sa aj dopĺňajú, ale predsa to nie je to isté.
Kedysi som spomenul príbeh, či je nutné vlastniť vrece plné zlata, ale nemať nijaký rozum, alebo mať dosiahnutú múdrosť, ale nijaké zlato. Odpoveď je to, že človek si predsa zoberie presne to, čo mu chýba.
A presne tak isto by sme to mohli vnímať aj s odpustením, kedy človek si musí nutne, to by som zdôraznil, musí si nutne zobrať to, čo mu chýba.
Chceme presne to, čo niekedy nepotrebujeme, a odmietame to, čo postrádame. Je to dôsledok, priamy počin práve toho, že sa hanbíme odryť nejaké svoje nedostatky, práve tam, kde by sme to odkryť mali. Miesto toho, aby sme takto aj konali, čo môže nás akosi duchovne, duševne a inak mentálne oslobodiť, konáme presne naopak. Konáme tak, že pred svetom možno vyzeráme v pohode, vyzeráme byť v akejsi komformite, pokoji, v akomsi ustálenom režime, ale sami vieme, že keď teda zatvoríme dvere, a ostaneme sami, sami so svojimi myšlienkami, nie je to tak, ako si to predstavujeme, predsa len deje sa opak. Človek sústavne rozmýšľa, čo by chcel zmeniť.
Miesto toho, aby rozmýšľaľ, čo by nechcel zmeniť. A práve keď budeme stavať na tom, čo nechceme zmeniť, zistíme, že z človeka postupne opadnú aj emócie, a človek sa môže kadečomu priučiť. Priučí sa odpúšťaniu, a zistí, že je bez odpustenia ďaleko nezájdem, a vtedy, kedy človek preukáže niečo so seba, a poviem to takto, možno obrazne, ale to charakterizuje mentálny stav človeka...
Kedy človek proste niečo v sebe odpustí, vyslovene odhodí tú ťarchu, ktorú zbytočne nosí v sebe, jeho pohľad na svet bude radikálne iný, bude lepší. Čo vy na to?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár