Predovšetkým preto, lebo v pohanskej verzii chýba subjekt odpustenia, ktorá vychádza z lásky, ako čnosti, s ktorou pohanstvo nepočíta, pretože je tak zahalené do rozumového poznania. Dosť ťažká myšlienka, a predsa pravdivá. Pojem "pohanská verzia" zámerne označujem ako všetko to, čo je obrátené oproti kresťanskému zmýšľaniu, a čo s ním síce má niečo spoločné, ale žiaľ, len v tej obrátenej podobe. Ďalej aj preto, lebo to zlé, čerpá veľa dobrého, avšak problém je to, že zlému to nikdy nebude pôsobiť ako dobrý účinok, nikdy to mu nebude slúžiť na niečo dobré. To znamená konkrétna bytosť ktorá je schopná vnímať a konať jednostranne a zaujato.
Človek mnohokrát je zahalený do akejsi subjektívnej pocitovosti, že v návale plnej spravodlivosti nerozumie tomu, že človek môže proste robiť isté rozhodnutia, ktoré sú chybné. Práve preto si viaceré nedorozumenia a zlyhania, ktoré vnímame z tej druhej strany, pociťujeme ako niečo, čo musí byť veľmi spravodlivé, predovšetkým ak sa to týka nás. Kto znesie normálne krivdu? Asi nikto.
Je v človeku akosi vrodené, že je úplne jedno, kto je pred nami, pokiaľ vieme, že tá pravda je na našej strane, ideme si za svojím. Nie jeden motivačný citát, nejaké motivačné heslá, ktorým koniec koncov je zaplavený celý internet, a veľa ľudí je už akosi priveľmi múdrych, ale vnímam to z tej pozitívnej stránky, vníma odpustenie úplne inak. Odpustím ale nezabudnem. To sa nedá.
Sú isté záblesky, isté obrazy v živote, tak by som to nazval, ktoré keď človek vidí, viacej už ich nikdy nedá spred očí dole. Môže si na to proste zvyknúť, ale nevie na to zabudnúť.
Z mojej skúsenosti a praxe uvediem asi to, že niekedy som nevedel zabudnúť pohľad na mŕtve telo, ktoré som videl napríklad na pohrebe, časom ale som si zvykol. Časom som si zvykol na to, že je to v istom zmysle akási súčasť života, a práve preto to musím tak aj brať. Je paradoxné, že mnohé veci človeka natoľko fascinujú, že nad tým rozmýšľa. A to je to, že človek z akýchsi nepochopiteľných súvislostí nevie niečo odpustiť, a na druhej strane je schopný na niečo zabudnúť také, z ktorého by si mal vziať ponaučenie do budúcna, a predsa sa tak nestane.
Je možné že v istom zmysle, z duchovného hľadiska človek dosiahne stav, kedy si uvedomí, že je odpustiteľné, kedy niečo nevie odpustiť, ale musí sa s tým napríklad naučiť žiť. A časom proste príde na to, že sa to dá. Proste si na niečo zvykol, čo už považuje že niečo bežné, nie za výnimočné, a už mu neprikladá taký význam.
Keď raz proste niečo vidíte, niečo, čo hraničí s naším chápaním, čomu sme do toho času nepochopili, a od toho času sme už názorne pochopili, o čo konkrétne ide, človek to nevie zabudnúť, a pravdepodobne to nezabudne nikdy. Je to preto dosť možné, že
Prečo to píšem. Píšem to preto, lebo odpustiť ako tak nie je jednoduché. Je to niečo, čo určite presahuje rozumové poznanie. Na jednej strane celkom isto to môže znieť ako akýsi sentiment. Sentiment ako niečo, čo povyšujem nejaké emocionálne vyjadrené potreby, citlivosti a podobne nad rozumovým uvažovaním.
V kresťanských a filozofických kruhoch práve preto, lebo filozofia ma núti používať rozum, aby som vedel rozlíšiť dobré od zlého, a následne aby okrem práva výberu, som aj mal možnosť niečo si vybrať sám od seba bez toho, aby mi to niekto prikázal, alebo uviedol ako priamu podmienku.
Ten, kto sa zamýšľa práve nad tým, či je odpustiteľné nevedieť odpúšťať, mimochodom geniálna myšlienka, vďaka ti za námet, ktorý som dostal priamo pod anketu, robí veľmi dobrú vec.
Záverom teda posledné myšlienky. Zdanlivo to vyzerá ako niečo, čo sa neguje. Mnohí nerozumejú, že na to, aby človek dokázal odpustiť niečo, musí na niečo vyzrieť, a je to niečo, čo neprichádza odrazu, ale prichádza postupnými krokmi.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár