Ďalšia brutálne filozofická téma, pri ktorej si myslím že po rozmýšľaní nad touto tematikou som snáď už pchopil všetko, alebo nepochopil nič. No. Otázka teda opätovne je viacmenej jasná, hoci jasná nie je vôbec. Čím zložitejšie sa k niečomu dopracujem, tým viacej ma to baví a dodáva mi to inšpirácie.

Poviem prečo. Nebaví ma rozmýšľať nad jednoduchými vecami. Sú príliš jednoduché, väčšina je hneď na ne odpoveď a nejdú do hĺbky. Akurát som sa vrátil z kratšej prechádzky. Zase som nad niečím rozmýšľal, a potreboval proste som si niečo ujasniť. Potreboval som znova prebádať miesta, ku ktorým ma viažu prekrásne spomienky z leta. 

Vnímam to ale z inej kvality, vnímam to tak, že zas som sa posunul o level dopredu. Bol som sa prejsť popri hrádzi, skade som pridal niekoľko mojich fotiek do fotoalbumu, a mal som príjemné pocity. Môžem si proste povedať, toto konkrétne je miesto, ktoré som potreboval možno navštíviť, aby som sa predsa len vymanil z nejakého stereotypu, kde som nezažil nič. V niečom, čo som bol možno v onom čase sklamaný, som teraz povzbudený. Niečo, čo som možno videl ako niečo, čo bolo nejasné, čomu som nerozumel, som porozumel dokonale.

Každý proces v živote človeka je potrebný a vedie k človeku istou duchovnou transformáciou, pri ktorej človek prehodnocuje svoje priority.

A tak sa nezriedka môže stať, že to, čo som donedávna považoval za najdôležitejšie v mojom živote, to čo som kládol na piedestál v mojom živote, sa úrovňovo zmenilo na nepodstatnú záležitosť, ktorej nie je hodné sa zaoberať.

Viacerí sa boja zážitkov, pri ktorých budú musieť pouvažovať a možno radikálne zmeniť svoje zmýšľanie, ktoré skôr bolo o nejakom psychickom pohodlí, klamlivej pohode, ktorá pramenila z nejakej zabezpečenej istoty, že všetko je v poriadku. Naoko áno, človek predsa má rád akúsi stabilitu, kedy už proste si ujasní

Viacerí odmietajú akúkoľvek spojitosť vo vzťahu pocit/prostredie. Aj psychológia hovorí, aj keď neviem či je to pravidlo, alebo ako odporúčanie, že nie je dobré vracať sa na miesto, ktoré ti vyvoláva strach, možno rozpaky, možno nepríjemné pocity. 

Možno na tom mieste si zažil, zažila prvú lásku, možno prvé veľké sklamanie, vďaka ktorému, teraz budem hovoriť v jednotnom čísle za seba, v ktorom som spoznal predovšetkým sám seba. Kde som v priebehu veľmi krátkeho okamihu prišiel na spústu veci, ktoré by som nespoznal vďaka sklamaniu.

Práve to sklamanie, práve tá oná možno mierne mentálne dramatická situácia spôsobila radikálne dozretie človeka na istú úroveň, kde človek pokročí chtiac nechtiac nedobrovoľne. Niekedy človek sa chce unášať naďalej príjemnými predstavami a predovšetkým klamlivými okamihmi, ktoré nenapĺňajú, ale skôr majú opačný efekt, ktoré ho vyprázdňujú. Emočne, duševne, psychicky. Človek nezriedka pri nejakom očividnom strese cíti bez akéhokoľvek jasného dôkazu a rozumového zdôvodnenia pociťuje strach, hoci ho nevie logicky zdôvodniť. 

Záverom ešte posledné postrehy tohoto článku. Náhle si možno uvedomuje bremeno akejsi zodpovednosti, ktoré prebral odniekadiaľ, najradšej časovo by sa chcel vrátiť nazad. Je to zdravé nezdravé. Je to odvážne, alebo práve naopak, je to prejav možno zbabelosti, kedy človek možno ujde, dá sa povedať pred konečným vysneným cieľom, na ktorý sa dlho a možno poctivo pripravoval.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár