Je potrebné držať sa svojich cieľov IV ?

Netušil som, že sa pustím do štvrtého pokračovania článku s touto tematikou, ktorú som rozobral, a možno som ju už akosi ideovo ukončil. Teda celkom som ju neukončil, pretože keby som ju ukončil, už by som sa pravdepodobne k písaniu nového štvrtého diela asi ťažko vracal. Rád by som sa teda ešte pristavil k tomuto článku, a keď mám ešte čas, by som niečo napísal.

Dávame si všelijaké predsavzatia, obyčajne to býva na prelome rokov. V tomto duchu som písal môj hneď prvý článok v novom roku, ktorý som si pokladal za akúsi povinnosť napísať. Je teda potrebné držať sa svojich cieľov, ktoré si akosi vopred stanovíme? A načo by sme to mali robiť?

V živote málokedy sa zaťažujeme zmyslom toho, čo robím, či niečo robím preto, lebo chcem to robiť, alebo to musím. Je to spôsobené aj tým faktom, že žijeme teda v akejsi realite prítomnosti, a niečo dopredu, alebo dozadu nie je pre nás akosi podstatné, čo môže viesť k neskorším chybám a fatálnym omylom. Žijeme tu a teraz, to je správne, ale či to je aj užitočné, to sa môže prejaviť časom. Niekedy aj zlé rozhodnutia môžu byť užitočné, napríklad vtedy, ak zažijeme nie dobrú skúsenosť, ktorá bude trvať určitý čas, a tá nás môže priamo alebo nepriamo na čosi lepšie formovať a pripravovať, bez toho, aby sme si to uvedomovali, ja som to zažil. oplatilo sa aj mne vytrvať na jednom mieste, hoci som tomu nedával zmysel a šancu, a častokrát som proti tomu bojoval, a myslel si, že je všetko vopred prehraté a nemám šancu, ale potom pre mńa tá šanca naozaj prišla.

My nie sme akokeby zvyknutí prinášať akési obete, niečoho sa zriecť v takom zmysle, že mi to môže pomôcť do budúcnosti, a málokedy uškodiť. niekedy sa niečo javí, ako nevhodné, avšak pri podrobnej analýze nezriedka ďakujeme tým nemožnostiam, ktoré sme pociťovali, a čo nás zväzovalo, lebo možno práve tie nemožnosti nás na niečo lepšie pripravovali.

Väčšinou nás nanesťastie, a to musím naozaj smutne skonštatovať, celkom prirodzene zaujíma, že čo dostanem za odvedenú prácu, kedy príde výplata, ale to, či reálne viem niečo robiť, na tom sa viacerí nezaoberáme. Na čo proste mám, a na čo už mi nesiahajú moje možnosti, a mal by som od toho upustiť, pokiaľ sa dá. Väčšinou človek si zamieňa vytrvalosť s akousi tvrdohlavosťou, kde si myslí, že tadiaľ vedie cesta, a idem tam za každú cenu. 

Obyčajne vtedy človek zistí, že kde sú jeho hranice, a kam sa ešte môže či už posunúť vpred, alebo radšej zísť z kratšej cesty a vrátiť sa nazad.

Len niekedy viem, že to, čo robím, musím vykonať, aby som akosi dostal za to odmenu. Tak ako aj mzda je predsa definovaná ako odmena za vykonanú prácu. Hádam nedostanem mzdu za nevykonanú prácu. Normálne to predsa nejde dokopy. A keď to prekleniem, ako toto môže súvisieť s mojím článkom, jedná sa o to, že cieľavedomosť je v prvom rade, kedy niečo chcem dosiahnuť. A mnohí naozaj dosiahnu aj nemožné, a ukážu svetu, že sa to dá, keď sa budem držať svojich cieľov, ktoré ale nebudú márnivé, nebudú prázdne, nebudú zničujúce pre človeka, nebudú pôsobiť nijako deštrukčne a obmedzene, ale viacmenej človeka to bude posúvať vpred. Myslím si že čiastočne v tomto procese rolu zohrávaj aj ten fakt, že si dávame predsavzatia, ktoré sú veľmi ťažko splniteľné, na konci ktorého prichádzajú určité obavy, alebo rozčarovanie.

Je namieste pri nejakom neúspechu skonštatovať, že som v niečom zlyhal? Je dobré niekomu zdôrazńovať, že v niečo zlyhal, že bol v niečom lenivý, že mohol do toho dať predsa len trochu viac, ako dal, že sa mohol viac snažiť, a výsledok by bol lepší, a prispel by možno k obojstrannej spokojnosti? azda podobné otázky sme dostali už nie jeden krát či už v školskom, alebo pracovnom prostredí, a musím aj ja uznať, že nie vždy to padlo dobre. Väčšinou ale ja osobne som sa snažil, aby naozaj moje snaženie prinieslo nejaký výsledok, a potom som to už nechal na akúsi náhodu. Nemôžem povedať, žeby som sa v niečom potreboval akosi obmedzovať, mal som práveže opačný pocit, že všetko mi išlo ako po masle, všetko mi šlo od ruky, pravda do určitého momentu.

Záverom posledné myšlienky pre tento článok. Keď človek napreduje, nie je dôvod, aby sme sa vzdali istých vytýčených cieľov. Obyčajne, keď takto učiníme, človek stratí zmysel a cieľ svojho napredovania, zriedka kedy stratí zmysel akejsi svojej existencie, pokiaľ cíti, že už sa akosi nemá kde vrátiť. Človek má isté zadné dvierka, kde myslí, že sa môže vrátiť, ale človek, ktorý do niečoho investoval ako sa hovorí naplno, ide na istotu, ale vstupuje zároveň do veľkého rizika prípadného nezdaru a možného neúspechu.

Zdieľaj článok na facebooku
64 odoberateľov

Komenty k článku

  1. 1
    Patrixo

    32 ročný muž
    Militantný slniečkar

    nie, pretoze je dolezita cesta a nie ciel