Prečítal som si jednu anketu, a napadlo ma, žeby som mohol nieže zrecenzovať, ale vytvoriť si tému, ako teda píšem v nadpise, či je teda potrebné meniť pohľad na svet a spoločnosť.

Táto téma, možno v inom znení, je azda obľúbená tematika pri každoročných písomných maturitných prác. Hoci od tej mojej ubehlo už neuveriteľných trinásť rokov, stále živo to mám v pamäti, a veľmi rád sa v spomienkach vraciam na stredoškolské obdobie, ako som to v mojich článkoch vyjadril azda nespočetne veľa krát, a možno sa k tomu bude priebežne azda vracať. Je to potrebné, Je potrebné oživovať akési spomienky, ktoré sa nevrátia. Aký to má zmysel, čo všetko tým získame, alebo čo všetko tým stratíme? 

Určite už na strednej škole človeka napadli mnohé súvislosti, ktoré teda majú do činenia s tým, akými očami sa mám pozerať na spoločnosť v ktorej žijem, ako si mám tvoriť moje originálne nápady, postrehy, ako mám nájsť spôsob možno akejsi individuálnej formácie, ktorá má teda jednu jedinú úlohu. 

Ukázať mi realitu presne takú, aká naozaj je, a nie takú, aká nie je. Toto, čo som napísal, je veľmi dôležité a potrebné si uvedomiť, pretože úspešným ľuďom, ktorým sa všetko darí a vydarí na prvý raz chýba akýsi spätný pohľad dozadu, kedy možno nevedia rozlíšiť, čo je dobré, čo nie, v čom sú dobrí schopní, v čom nie, pretože stále žijeme v istom kolobehu, ktorý je viacmenej neprerušený. Mám na mysli to, že človek napríklad pracuje, a ak má v istom zmysle istú prácu, tak nerieši to, čo by mal riešiť, keby bol v opačnom garde. Hovorím to preto, pretože intenzitu daných pocitov som veľmi dobre znášal aj ja. 

A práve preto by som povedal azda toľko, že tak, v akom momentálnom akomsi rozpoložení sa teraz nachádzame, nevieme celkom isto objektívne posudzovať situácie, ktoré nastali, možno nastanú. Ak je niečo dobré, chceli by sme to celkom prirodzene zachovať čo najdlhšie, ako sa len dá. Vtedy sa nezaoberáme, či teda je potrebné meniť pohľad na svet a spoločnosť, ako to opisujem v tematike môjho článku, ale skôr sa zameriavame na to, aký výkon dosahujeme. 

Môžeme teda povedať, že moderný človek dneška všetko posudzuje cez akýsi dosiahnutý výkon. Radi sa napríklad pri niečom fotíme, čo možno ani nie je naše. Alebo keď niečo dosiahneme, tak to radi zvečníme, aby aj ostatní videli, kde sme, kde sme boli pred tým, a že teraz konečne prežívame nejaký neopísateľný pocit šťastia, ktorý sme doposiaľ strádali.

Pohľad na svet a spoločnosť sa mení vždy s našou aktuálnou situáciou, a v podstate je to aj dobre, pretože človek takto vie objektívne povedať, kde treba pridať, alebo naopak, kde treba ubrať. Nebudem predsa pridávať tam, kde netreba, a mal by som v niečom nadbytok, ktorý neviem možno nijako využiť, a bude mi to len zavadzať. Práve vtedy je veľmi potrebné pouvažovať, kde konkrétne mám nejaké medzery a rezervy, aby som ich zaplnil, a takto aby som zmysluplne vyvážil tie misky váh mojich potrieb, túžob, prianí, ale v nezanedbateľnej miere celkom isto nemôžeme zabudnúť aj na naše povinnosti, aby to všetko teda bolo harmonicky vyrovnané, kedy viem, že dosiahol som uspokojenie, a musel som pre to niečo aj vynaložiť, a teda nič mi nebolo poskytnuté zadarmo bez nejakej mojej odozvy a spätnej reakcie.

Takto komplexne som to chcel napísať práve preto, aby sme si uvedomili, že nejde o to, či je potrebné meniť pohľad na svet a spoločnosť, ale to, ako dokážeme vyťažiť a využiť všetko nie že v náš prospech, aby to nevyznelo ako prospechársky, ale tak, že splnením našich túžob a očakávaní dosiahneme niečo, po čom sme túžili, a ak ostalo niečo nenaplnené, aby prostredníctvom predchádzajúcich úspechov sme si uvedomili, že nie všetko musí byť podľa našich predstáv, všetko fungovať dokonale, ale že občas človek musí niečo zvládnuť tak, aby ho to pozdvihlo.

Záverom to prekleniem to duchovnej roviny. Čítal som jeden pekný kresťanský citát, z ktorého ponaučenie si môžu zobrať aj neveriaci. Vždy, kedy človek v situácii akosi padne na kolená v dôsledku miery nejakého neúspechu a podobne, vždy je to príležitosť, vytvoriť si pozíciu niečo si vymodliť. Častokrát človek na toto ani nemyslí, ale v konečnom dôsledku to bude raz to jediné, čo nám na konci ostane. Toľko som chcel napísať v tomto článku.  

 Blog
Komentuj
 fotka
patrixo  15. 11. 2019 21:34
tak urcite
Napíš svoj komentár