Poznáme niektoré aktivity, ktoré sú viacmenej nadrámec našich povinností, a človek ich nechce vykonávať. Chce sa toho viacmenej zbaviť, vykoná to z povinnosti, alebo to nevykoná vôbec. Má vôbec zmysel takejto aktivity.
Viem dobre, že keď som sa prinútil do činnosti, do ktorej sa mi nechcelo, na koniec toho všetkého vykonaného som bol celkom rád, že som sa do toho pustil. Mal som pri tom celkom isto zmiešané pocity.
Človek , ktorý vykonáva niečo kolektívne cíti viacmenej podporu, ako keby o všetkom mal jednak rozhodovať sám, a jednak všetko aj robiť. Všetko mať na starosti. Nad všetkým premýšľať, rozmýšľať, takpovediac dopredu, ťažko odhadnúť svoje možnosti, schopnosti čoho teda ešte som schopný, do čoho som ochotný sa pustiť. A viacmenej takáto aktivita ostane nepovšimnutá z okolia, a človeka to mrzí.
Vieme dobre, že nie raz človek v zápale akejsi práci niečo proste pokazí. Chce teda spraviť dobre, ale spraví možno veľa škody. Ako jednoduchý príklad by som uviedol, kedy človek napríklad ide umyť riady, to možno to najzákladnejšie, čo by som uviedol, a teda pri práci s umývaním riadu sa mu rozbije nejaký pohár. Povieme si že banálna vec, veď to nie je celý svet. Určite, ale človek potom rozmýšľa, že mohol som dávať predsa väčší pozor. A hoci o nič nejde, podvedome človek chce napraviť svoju chybu.
Navyše sa môže stať, že človek ostane akýsi nepochopený, pokiaľ chce urobiť pre túto spoločnosť aspoň trochu dobra. Dialo sa to v minulosti, deje sa to v súčasnosti, kedy človek dôsledky nejakého nezdaru, na ktoré napríklad sa upozorňuje aj v spoločnosti ešte nepocíti hneď, ale možno to bude trvať trochu dlhšie. Dialo sa to presne s nejakými upozorneniami aj v biblických časoch, a dobre vieme, že história ako taká sa predsa môže celkom isto zopakovať. Mnoho ľudí má rado zaužívaný stereotyp, že dobre mi je, kedy sa nestarám do toho druhého človeka, radšej teda sa budem starať sám o seba, zbytočne nebudem robiť si navyše nejakú nadprácu, je to zbytočné. Áno, mnohí ľudia si to vykonané dobro viac menej nevážia, nevedia to ohodnotiť, a človek ostane bez odmeny. Nejde tu o odmenu ako takú, ide o to, že človek má pocítiť svoju hodnotu práve tým, že niekto druhý poukáže na jeho dobré výsledky, ktoré celkom isto pramenia z jeho vykonanej práce.
Človeka viacmenej demotivuje, odradí od nejakej spolupráce to, kedy vie, že urobí niečo, aj tak bude zle, a neurobí, bude možno ešte horšie. A niekedy čím viac chce spraviť toho osohu, tým menej je ocenený- možno je to chyba, pokiaľ niekto napríklad stále očakáva nejakú odmenu, ktorá ale mu minimálne z morálne hľadiska prislúcha. Nie každý totiž chápe, že nie za všetko je potrebné byť teda odmenený. Mnohým nepadne dobre, pokiaľ to jeho vykonané dobro ostalo bez odozvy, a túžia po nejakej vďake, aby sa možno priamo či nepriamo ustili, že to, čo robia, môžu v tom pokračovať, má to zmysel.
Teda že je dobré, kedy niečo viem, a nenechám si to pre seba, kedy sa vyslovene teším, ak niečo spravím možno navyše, čo sa odo mňa nevyžaduje, nečaká, ale predsa do toho idem, pretože nechcem to robiť možno len z akéhosi číreho zisku, ale preto, že jednoducho chcem. To viacerým chýba. Nehovorím to preto, že chcem na niečo poukázať, ale práve preto, aby mnohí objavili v sebe to, čo je dobré.
Tá ochota, to, že nebudem mať z toho nič, ale predsa som získal mnoho. takého, ktoré mi nikto nevezme, že som nadobudol vieru v akúsi spravodlivosť, v dobro, vieru v to, že predsa jestvujú isté ciele a méty, ktoré posúvajú človeka za hranice svojich možnosti, pestujú v ňom dobro, rozvíjajú všetko to dobré, čo majú v sebe, ničia takto v sebe len to, čo je ničiť potrebné, a to je zlo, ktoré je prítomné všade okolo nás.
Práve preto keď človek vie, že teda dobrovoľne prekonám sám seba, uvidím zmysel toho, čo mi zmysel možno už dávno nedávalo. A to je problém pre viacerých mladých, ktorí nemajú niekedy víziu do budúcnosti, nevedia presne, čo konkrétne teda by chceli robiť, čím by sa chceli zaoberať, čo je teda tá podstata ktorá bude vypĺňať ich život. častokrát človek sa nad týmto len smeje, ale v živote to tak chodí, že keď človek niečo proste premešká v dobe, kedy to mal využiť, návrat bude dosť ťažký.
Záverom možno ešte posledné myšlienky. Dá mi zmysel možno až akýsi pomyslený koniec mojej práce, kedy viem, že tá moja cesta mala dosť kľukaté chodníky, cez ktoré napokon malo zmysel sa brodiť, aj keď sa to dialo možno s nekonečnými nezodpovedanými otázkami, o ktorých som vedel najlepšie možno len ja sám, a toto si môžeme povedať každý jeden sám za seba.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár