Je pozorovanie nešťastia druhých škodoradosť v doslovnom slova zmysle? I

Keďže som sa šiel napiť koly, a dobre mi padlo, cestou do izby ma napadla tematika, ktorú by som mohol nazvať korunou mojich hypotetických úvah, kde isto zachádzam do krajnosti. Jednak za to môže moje momentálne rozpoloženie, ktoré ale celkovo mám rozumovo a emočne ešte pod kontrolou, teda nerobím si z toho nič, hoci som sangvinickej povahy, a dobre viem, že človeka posúva dopredu v myslení každá jedna udalosť, bez ohľadu na to, či človek zažije niečo dobré, ktoré ho obveselí, alebo niečo smutné, ktoré ho zarmúti. Čo všetko toto môže znamenať, sa pokúsim rozobrať v mojom článku v tomto prvom dieli.

Je to možno kontroverzná tematika, ale predsa som si ju neodpustil, a napadla ma teda spontánne, ako som to opísal v prvej vete článku. Je pozorovanie nešťastia druhých škodoradosť v doslovnom slova zmysle?

Dobre vieme, že my máme povahu, že keď mne je zle, je mi dobre, keď aj tomu druhému je zle. Čiže škodoradosť na slovenský spôsob, pričom toto konanie a predovšetkým myslenie zachádza za hranicu racionality. Za hranicu akéhokoľvek rozumového zmýšľania. Možno tento článok teraz píšem ako jeden veľký úvod do tejto problematiky, pretože toto vnímam ako problematiku, ktorej mnohí práve pudovo, a to by som chcel zdôrazniť, pudovo veľmi dobre rozumejú. Nie jeden človek to zažil, a je to paradoxné, že práve niektoré zraňujúce momenty, ktoré človek pozoruje, teda chcem zdôrazniť pozoruje, nie prežíva, teda jeho sa to bytosne netýka, ako keby ho v niečom trénovali. 

Človeka odpradávna priťahovali udalosti, ktoré hraničia možno so zdravým rozumom. Stačí, keď niekto len tak napríklad hlasno rozpráva na ulici, alebo sa s niekým vadí, a to sa stáva, už je terčom pozornosti. Už niekto, už ten druhý proste má akýsi z toho celého cirkusu, ktorému v podstate ani nerozumie, nerozumie pointe, ale hlavná vec, že sa niečo deje, čo sa stalo, už má z toho zážitok. Prečo je to tak. Mám pocit, ako keby človeka fascinovali negatívne udalosti, pretože tie najviac človeka hlboko zasiahnu, nie pozitívne, ale málokto teda rozumie tomu, že človek sa s tým musí aj vnútorne vysporiadať, a nie každý chápe napríklad situácii, kedy život po tom, po teda niečom, čo prežil, už nebude taký, aký bol dovtedy. Ako to myslím.

Jestvuje mnoho príčin, pri ktorom dochádza k zmene osobnosti, a niekedy tá transformácia proste prebieha roky. Mnohí s možno z toho to všetkého môžu robiť srandu. Vôbec sa to nemusí spájať s nejakými kresťanskými a duchovnými zážitkami, dovolím si tvrdiť, že s tými to nesúvisí vôbec, alebo súvisí len okrajovo, aj keď duchovný princíp človeka je prítomný v každom človeku, a to sa nedá poprieť.  A celé to skončí naozaj tak, že ten človek je v niečom síce vpredu s myšlienkami, ale veľmi to zasiahlo jeho emocionálne prežitie. V niečom si rád niečo napríklad neustále sprítomňuje, aj keď to možno hraničí so zdravým rozumom.

Mám ale skúsenosť, že človek, keď na niečo chce cielene myslieť, čo mu síce spôsobuje bolesť, ale s cieľom, aby sa s tým v myšlienkach vyrovnal, je to zaručene najefektívnejší spôsob liečby vnútorného uzdravenia. Naozaj. Sám som tomu neveril. Ako som k tomu prišiel?

Lenže čím dlhšie to trvá tomu človeku, tým niekedy horšie pre neho, pretože taký človek, ktorý je zameraný na nejaký cieľ, ku ktorému ako tak dôjde, to sa nedá poprieť, ale stratí množstvo času tým, že nevníma udalosti, ktoré sa dejú v akomsi priebehu jeho osobnej transformácii, premene, vnútornej premene. Častokrát človeku takému je potrebné možn venovať rozhovor, možno viac rozhovorov.

Je nesporné, že nejestvuje človek, ktorého niečo neraní z minulosti, teda nespôsobuje bolesť, ale tým že človek nasilu si niečo sprítomňuje, proste to nepotláča, uvažuje nad prežitým, dospeje do štádia, že to už nepotrebuje. A keď tie myšlienky prídu znova, nič to s ním nerobí. Necíti strach. Má rozviazané ruky, môže konečne konať ako slobodný človek, pretože strach... A to poviem ako záverom...

Strach práveže mnohým ľuďom zväzuje nepríjemne ruky, spôsobuje neslobodu predovšetkým v myslení, ako som to neraz naznačil, pretože jestvuje veľké nebezpečenstvo, že slobodu dokonale prežiť nemôžeme. Ako to myslím teda? 

Nejestvuje nijaká interakcia medzi strachom a slobodou, pretože tam, kde je strach, nie je sloboda, a tam kde je sloboda, nie je strach. Vyznie to možno romanticky, ale práve vo vzťahoch, kedy je všetko vysporiadané, je všetko slobodné, a nejestvuje príčina pre strach.

A práve niektoré nepríjemné pocity nám chcú nanútiť, že to tak nie je. Minule som rozmýšľal nad tým, že tam, kde sa rozrastá láska, priamoúmerne rastie aj strach. Strach zo straty niečoho, na čom mi veľmi záleží a to úzko súvisí s tým že....

A to vyslovím záverom článku, že v niekom naozaj vyvoláva škodoradosť, kedy pozoruje to nešťastie druhého človeka, čo sa nedá racionálne vysvetliť. Pripisujem to v tom, že ten človek niečo prežil veľmi zlé, a takto si to potrebuje akosi ospravedlniť, vyviniť sa z niečoho, alebo akosi vyliečiť, pokiaľ on bol stránka, ktorá trpela. Je to vážna tematika, ktorá sa mi nepíše ľahko, ale viem, že veľa vecí som prekonal práve tým, že som o tom niečo napísal. Zamyslite sa nad tým, či to takto funguje. Nech sa vám darí.

Zdieľaj článok na facebooku
67 odoberateľov

Komenty k článku