Je veľmi kruté, ak niekto dokáže naozaj využiť cudzie nešťastie, nejaké zavinenie vyslovene vo svoj prospech, či už priamo alebo nepriamo. nepriamo napríklad tým, že človek dokáže a je schopný mu napríklad s niečím finančne pomôcť, avšak tým pádom niekohosi takto mentálne pritiahne k sebe. Stane sa ten druhý vyslovene závislý na ňom, na tom schopnejšom, a dá sa povedať, že človek takto si dokáže toho druhého podmaniť. Nikdy človek nevie, aké práve má úmysly, čo všetko si myslí, ako to myslí, či je úprimný, alebo falošný, pokrytecký. Jedným slovom, ak by som to mal v úvode zhrnúť či to proste myslí vážne, alebo si robí posmech.

I pristavil by som sa pri tomto pojme, ktorý spôsobuje naozaj nešťastia v ľudských vzťahoch všeobecne. Človek má šancu u niekoho uspieť, ale ten druhý si z neho robí posmech. Ak je človek naozaj akýsi ľahkomyselný, ak je naozaj taký človek, že je naivný, že je schopný všetkému uveriť, aj tým najnezmyselnejším rozprávkam, len aby v niečom postúpil vyššie. V skratke povedané, ak niekto v niečom vyslovene tápa, je sám, nemá sa o koho oprieť, nemá oporu v nikom, je pravda, že na takomto sa spĺňa to porekadlo, ktoré hovorí, že topiaci sa aj slamky chytá. Taký človek naozaj je schoný uveriť všetkému, len aby sa vytiahol z nejakého toho marazmu, ktorý ho postupne prenasleduje a ničí. 

Pýtam sa teda. Je pozorovanie nešťastia druhých škodoradosť v doslovnom slova zmysle?

Nemusí to tak byť. Človek sa väčšinou bojí svojho osudu. Človek sa bojí, že v tom boji ostane sám, osamotený, úplne prázdny s minimálnou východiskovou situáciou, ktorá by mu pomohla práve v tom čase neistoty a krízy, kde sa nachádza teraz. A teraz práveže by potreboval pomoci najviac. Práve v tomto období na druhej strane vo všetkom tom drobnom, čo zanedbával, teraz sa mu zrazu otvorili oči, a on to spoznal, spoznal svoju brázdu. To, čo možno takýto človek nechápal roky, možno si to nechcel prijať k sebe, nechcel sa s tým stotožniť, práve teraz akokeby prišiel pomyslene ten správny čas, kedy to všetko pochopil, kedy to všetko proste obsiahol. V živote sa predsa stáva, že človek roky akokeby niečo zanedbáva, niečomu sa nevenuje, a možno jednu jedinú príčinu to má, a síce to, že sa bojí, zmieta sa v nejakom strachu, v nejakej vnútornej nepohode, ktorá ho vyslovene ničí.

Všetko samozrejme závisí aj od uhla pohľadu a od vyzretosti jedinca, na druhej strane, dobre vieme, že človek ktorý si prechádza nejakou krízou, áno, ona ho v istom zmysle formuje tvárni, pomáha mu na tej jeho ceste života a podobne, na druhej strane vždy sa nájde niekto, kto obďaleč pozoruje to nešťastie, a musíme smutne skonštatovať, že niekto si z toho robí dobrý deň. Niekto si z toho robí proste posmech. Doslova sa môže vyžívať v nešťastí druhého, čo vnímam ako falošnosť a pokrytectvo prvého stupňa. Je možné, že niekto takto ešte dokáže existovať? Že to nič s ním nepohne. Že človek naozaj pozorovaním nešťastia u toho druhého, mu naozaj môže spôsobovať vyslovene akúsi škodoradosť? Je toto vôbec normálne v dnešnom svete? Nie raz totiž, a to musím naozaj smutne poznamenať, som bol toho svedkom, a naozaj ak mám povedať úprimne, z morálneho hľadiska som z toho bol zhrozený.

Možno sa to ľahko číta, ale mne sa to píše ťažšie, pretože týmto všetkým som si prešiel, a ešte si tým prechádzam. Píše sa to ťažšie, pretože viem, že istý počet ľudí toto isté prežíva. Človek prežíva nejaké nešťastie, nejakú nepriazeň, nenazval by som to nejakú veľkú krízu, na druhej strane ho to môže zoceliť, môže v niečom proste dospieť. 

Zmení mu to myšlienky. zmení mu to celkovo pohľad na svet. Pohľad na spoločnosť v ktorej sa pohybuje v ktorej častorkát panuje falošnosť, predovšetkým dvojtvárnosť, pretvárka, obmedzenosť v myslení, neschopnosť vcítiť sa do pocitov, neschopnosť pudovo rozpoznať napríklad potreby našich najbližších. To môže byť naša suseda, sused, hocikto, ku ktorému sa stačí napríklad prihovoriť. 

Záverom poviem asi jednu múdrosť, z ktorej čerpám, a síce, úprimnosť s ľudskosťou je asi nadovšetko. Nech sa vám darí.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár