Celkom isto na začiatku musím pripomenúť, že toto je celkom isto veľmi dobrá filozofická otázka. Či je prázdno zlé. Povedal by som aj dosť čudná, ale dajme tomu. O čo teda ide vysvetlím v krátkosti.
Mnohí zastávajú názor, že radšej nebudem nič vedieť, nechcem nič počuť, nebudem o niečom informovaný, o čom by som teoreticky aj mal byť informovaný, ako potom prežiť niečo, čo napríklad dokáže celkom isto v nejakej väčšej alebo menšej miere rozladiť natoľko človeka, že mu proste znemožní fungovať v niečom, v čom by mal. Napríklad sa to môže prejaviť v nejakej miernej neschopnosti sústrediť sa na niečo dôležité, kedy jednoducho sa stáva, že myseľ proste ubieha tým nesprávnym smerom, a teda človek robí všetko možné len to, na čo by sa sústrediť mal, sa nesústredí. Človek paradoxne častejšie myslí niekedy na to zlé, pokiaľ je tak naladený, a pokiaľ mu v živote nie vždy celkom vychádza, alebo teda vôbec podľa jeho predstáv.
Ak mám byť konkrétny, tento stav som zažíval pomerne dlho, a viem celkom presne o čom hovorím. V súčasnosti vediem život, ktorý ma veľmi napĺňa, ale samozrejme musím podotknúť že isto sa musím mať na pozore, ale nič nevnímam automatické, a samozrejmé.
Mnohí z nás zažívame ale pocit, že sme proste prázdni. Ako sa to prejavuje. Cekom dobrá otázka. Napríklad tak, že človek nemá čo ponúknuť, a má pocit, že naozaj akosi vyčerpal všetky možnosti ktoré má.
Ani si možno neuvedomujeme, ale práve v tomto rozpoložení, ak by som to správne nazval, dochádza ku akejsi pozitívnej transformácii v našej osobnosti. Človek sa proste vplyvom istých okolností jednoducho mení, premieňa na čosi, čo nadobúda inú kvalitu a inú lepšiu hodnotu. Ani si to celkom isto teda neuvedomujeme, že človek práve vtedy môže byť a niekedy aj je, hoci nevedomky, a nie je to badateľné, voľným okom pozorovateľné, pretože duchovné veci možno vnímať srdcom, a ako som naznačil geniálnu vetu od Exupéryho, to podstatné, je očiam - neviditeľné, vtedy človek môže nabrať najväčšiu silu, kedy v podstate rezignoval a zdanlivo vyčerpal svoje možnosti.
To prázdno má celkom isto svoju hodnotu, ale tu sa musím pristaviť pri objasnení niektorých pojmov. Aj v Písme Svätom sa spomínajú časy, kedy sa nebo zavrelo na tri roky a kedy na svet neboli poslaní proroci. To všetko vie len Boh, prečo to tak bolo, a prečo to tak malo byť. Aj vtedy nastalo akési prázdno, vnútorné prázdno, ktoré ale na jednej strane celkom isto bolo potrebné.
Pretože niekedy na to aby sme mohli čosi budovať, čosi nové, možno čosi lepšie, s nadobúdacou lepšou kvalitou, človek musí zničiť to staré, ktoré ho v tom držalo. Nie vždy sa nám to darí, pretože sa nechceme vzdať zaužívaných akýchsi celkom isto podivných zvykov a rituálov, ktoré význam dávajú len nám samým, a len my im dávame akúsi hodnotu, a priraďujeme im napríklad to, čo im celkom isto nepatrí, a práve preto to všetko okolo nás aj tak vyzerá.
Človek má proste akúsi slabú dôveru, málo verí, potom všetko chce cielene akosi podrobiť osobnému prieskumu, z čoho vyvodí závery len on. Ďalej všetko si chce overiť, a to z celkom jednoduchého dôvodu, proste neverí tomu, čo má pred sebou predstavené, ale chce čosi inšie.
Na záver niekoľko myšlienok. Svet sa nám snaží nanútiť, že prázdno nie je zlé. Podsúva nám kadejaké interpretácie, že zlé nie je lebo je prázdne, ak sa v mysli vrátim k tomu, čo som opisoval o tomto v blogu s podobnou tematikou, avšak jedno chcem zdôrazniť a to, že fakty a realita z toho vyplývajúce sú celkom isto krajšie ako sny. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár