Nie raz sa aj mne stalo, že po nejakom pôste prišli hody. A po hodoch prišiel pôst. Nesymbolizuje to len udalosti, ktoré máme možnosť pozorovať z kalendára, ale celkovo to tak v živote býva.
Tomu, komu je už niekedy príliš dobre, ako som to spomínal minule, je ťažko uveriteľné, že druhému sa tak nežije. Nepriamo aj povzbudzuje takého človeka slovami. Ako to mi chceš povedať, že niečo sa nedá. Všetko sa dá len treba chcieť. Je potrebné vystúpiť zo svojej komfortnej zóny. Pozri, kde som bol ja kedysi, a kde som ja teraz. Pozri sa v princípe, aké je to celé jednoduché, stači spraviť len hento a tamto....
No. Čo teda k tomuto dodať. Naozaj je ťažké vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, pokiaľ človek nevie, čo ho čaká. Ešte ťažšie je vystúpiť vtedy, kedy jasne vie, čo ho čaká. Znie to ako paradox, ale tak to funguje. Mne sa nie jeden krát stalo, a dnes mi to napadlo tiež cestou na cintorín, že kde som mohol byť dnes, keby som prijal to, čo som v minulosti odmietol. Neodmietol som to z akejsi mojej pohodlnosti, ale preto, lebo som nemal dostatočné skúsenosti, nebol som jednoducho zrelý na také odvážne rozhodnutie, hoci dobre viem, že prinieslo by mi to isto zisk. Ako sa teda hovorí, risk je zisk, ale človek niekedy prehrá.
Kedysi som písal článok na jednu tému, ktorá spomínala jedno príslovie, že človek bez občasnej prehry si nevychutná víťazstvo. Že človek nie je nastavený prijímať predovšetkým extrémy. že raz budem len vyhrávať, ale nebudem prehrávať. Alebo som už zvyknutý na prehrávanie, a človek sa zľakne víťazstva, ktoré má pred sebou. Alebo sa človek bojí nastúpiť podniknúť nejakú cestu, a pozná cieľ trasy, ide podľa mapy, hoci je v neznámom teréne. Predsa len na tú cestu nejde sám. Potrebuje proste niekoho, o koho sa môže oprieť. Nemá čo stratiť, ale predsa len pociťuje strach.
To je tá komfortná zóna, ktorá hovorí o tom, že človek, ktorý nevyskúša, nevie. A tá komfortná zóna častokrát sú tie vavríny, na ktorých sme tak veľmi ochotný zaspať. Lebo človek keď spí, nevie čo sa okolo neho deje. Je takpovediac vo svojom vlastnom svete. Tam, čomu všetkému rozumie len on. To ale nie je otázka akéhosi psychického nastavenia prežívania udalostí človeka, ale to, kedy človek má odvahu vstať, ísť proti prúdu, niečo si proste vybojovať.
Práve preto, ako som kedysi spomínal, človek musí aj zariskovať. Nikto nevie, čo bude kedy. Je zbytočné spoliehať sa na nejaké istoty, pretože istota je imaginárny pojem, ktorý v praxi neznamená vôbec nič. Nič! nijaké istoty v živote neexistujú. Nevieš či ráno vstaneš pred tým, ako si večer zložíš telo na spánok. Nevieš či večer si ľahneš do postele s tým, že čo všetko sa bude diať cez deň. Čo všetko ťa postihne, čo všetko pôjde, alebo nepôjde podľa plánu. Človek v podstate nevie o tomto nič! A možno tak, ako je to to najzáhadnejšie, že prečo je tomu tak, je to prakticky aj najspravodlivejšie.
Prečo teda človek pochopí všetko, až keď je v niečom niekoľkokrát neúspešný, možno odmietaný, zaznávaný, zanedbávaný, kedy cíti možno pocit viny. Kedy cíti jasný tlak zniekadiaľ, a začne ho to ničiť. Kedy zisťuje, že to všetko nemusel byť, keby v tom období pristupoval k svojim povinnostiam možno trochu ináč. Isto sa hodnotí všetko jednoduchšie, veď ako sa hovorí, po bitke je každý generál.
Človek sa proste bojí. Má strach a obavy. Donedávna možno sme si vychutnávali priazeň nášho okolia, kedy nie raz sme boli stredobodom pozornosti, no dnes je tomu všetko inak. Dobre vieme, že každý jeden deň ráno prináša neobvyklé situácie, ktoré nevieme vopred rozpoznať.
Záverom by som spomenul ešte toľkoto. Nechcem teraz akože strašiť, ale použijem teraz biblické múdrosti, nad ktorými je v živote dobré sa zamyslieť, pretože ony naozaj fungujú, a je to stopercentná pravda. Dobre vieme, že dnes, kedy sa možno radujeme, kedy nepoznáme zármutok, možno zajtra budeme za niečím smútiť. Možno dnes, kedy smútime za niečím, čo je podstatné pre náš život, ale nie nenahraditeľné, možno zajtra budeme sa radovať. Až pri nejakom spozornení človek zistí, že naozaj, niekedy je čas sadiť, a čas vytŕhať, čas smútiť a čas sa radovať, Svoj čas má plakať, svoj čas má smiať sa. Svoj čas má zarmucovať sa, svoj čas má tancovať, Svoj čas má milovať, svoj čas má nenávidieť. Svoj čas má vojna, svoj čas má pokoj. Tak mi to hovoria riadky Písma Svätého zo starozákonnej knihy Kazateľ.
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
teal
8. 10.októbra 2020 23:41
"Naozaj je ťažké vystúpiť zo svojej komfortnej zóny, pokiaľ človek nevie, čo ho čaká. Ešte ťažšie je vystúpiť vtedy, kedy jasne vie, čo ho čaká." You damn right!
2
@teal vieš, znie to prekombinovane, ale je to tak! vieš čo ťa čaká, ale nie je to príjemné, lebo to musíš zanechať. aj ja riešim teraz jednu dilemu a presne som v tomto bode... presne... a veľmi ťažko mi je .... napriek tomu že poznám výhody, je to veľmi ťažké....
3
Ja by som povedal, že najťažšie to je vtedy, keď presne vieš čo ťa čaká, tú situáciu si už predtým zažil, ale predtým si v nej strašne zlyhal. Myslím ten vnútorný súboj, keď jedna časť tvojho vedomia ťa nabáda, aby si do toho išiel a že je logické, že ďalší pokus dopadne lepšie, pretože už vieš, do čoho ideš... a tá druhá časť, dosť nezmyselne panikári kvôli strachu z opakovaného neúspechu. To je pre mňa najhoršia situácia.
7
Zaujímavé riadky na čítanie.. no ale ako vystúpiť zo svojej konfortnej zony ak viem co ma na tej ceste čaká a som pripravena znášať následky a aj tak neviem ako urobiť ten prvý krok.
8
@luluz vidíš. ak si prechádzaš možno takýmto obdobím, (tak ako ja) môžeš nad tým spoločne pouvažovať. vďaka!
Napíš svoj komentár