Ako som spomínal v predchádzajúcom článku, a teda skúsim sa na to znova pozrieť, v súčasnom svete často počujeme o tom, ako je ktosi neúprimný, ako je falošný, a ako sa niekto naozaj vyžíva v tom, aby vytváral intrigy, miesto toho, aby sa snažil o vytváranie akéhosi poriadku, akejsi vnútornej harmónie, o ktorej som sa na článkoch niekoľkokrát zmienil. Prečo to spomínam.
Dnes napríklad bol som na výlete, a spojil som to s návštevou, Nebolo to blízko, a pravdu poviem, že vrátil som sa len nedávno, a ani neverím, že sobota je takpovediac za nami. Bol som na návšteve, a veľmi si cením posedenia s rodinou, čo nepovažujem za samozrejmosť.
Niektorí z nás ako som spomínal v predchádzajúcom článku, sa delíme na užitočných, a menej užitočných, možno na schopných a menej schopných. Prečo to spomínam. Tá predložka menej, a môžeme ju aplikovať do rôznych foriem slovných spojení, je na to, práve aby sme takpovediac identifikovali seba samých, a aby sme odhalili, čím vlastne sme.
Viackrát naozaj sa prezentujeme ako ktosi, čo v podstate vôbec nie sme, a to nie je určujúce pre našu osobu. Ako konkrétny príklad by som uviedol to, že človek nechce nijakovsky zaostať možno pred ostatnými, možno pred našimi známymi, alebo kolegami, a práve preto sa snaží nejako upriamiť pozornosť na seba, pričom riskuje práve sám pred sebou, že stratí svoju identitu, tým kým je, oklame seba samého, aby možno kohosi získal, hoci mu tu nemusí priniesť úžitok a osobný prospech. Práve prirodzenosť je veľmi úzko spojená s duchovnou podstatou ľudskej osobnosti, o ktorej sa na mojich blogoch často pomerne zmieňujem, a ktorej pomerne často venujem svoj čas a priestor.
Týmto chcem povedať, že niekedy naozaj chceme zakryť našu vlastnú identitu, pretože sa nespája s predstavami možno nášho okolia, ktoré náš častokrát môže dovádzať do rozpakov, môže nás uviesť často do omylu a nesprávnej predstave o sebe samom, kedy možno sa potvrdí priamo to staré známe neslávne pravidlo, že stokrát opakovaná lož sa stane pravdou, a možno aj v tomto prípade.
A ak by som pokračoval, jedná sa o to, že nevieme byť akýsi prirodzení, nejde nám to. Je to preto, lebo žijeme naozaj obklopení nesprávnymi ľuďmi, ktorí nás akosi ovládajú, a my strácame pri nich svoju osobnú slobodu. Prejavuje sa to napríklad tým spôsobom, že musíme sa podriadiť, a tým pádom nepriamo docieliť napríklad zámery ostatných a do úzadia pôjdu naše.
Záverom poviem toľko, že v každom prípade človek by naozaj mal ostať tým, kým je, aj za cenu krátkodobého neúspechu.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
s opakovanou lžou sa stotožniť nedá a ten výrok je nepravdivý. je to nemožné. je možné vykonať len pod tlakom kohosi, čo ide napríklad proti tvojmu svedomiu, a ty si s tým nestotožnený v plnom jeho rozsahu. príliš dlho vystavený tým vplyvom. pozri. život je o tom, koľko máš na svojich pleciach naložené, a koľko vydržíš, nič viac nič menej. V tom je skrytá naša prirodzenosť. ono opak je to, kedy sa hovorí v prísloví, že niekto len v akomsi nebezpečenstve, nejakej situácie, ktorú nevie zvládnuť, zhodí zo seba masku a ukáže kým je. je to teda prirodzenosť jeho? Väčšina je to v negatívnom slove zmysla. Každý človek má svoje prirodzené ja, ktoré ho identifikuje, ktoré ho charakterizuje, a kým naozaj je. Kto tak nerobí, je to preto, nie že klame... to by som nepovedal. nie že klame seba samého a okolie, ale preto, lebo vnútorne nie je stotožnený a nie je plne integrovaný do danej spoločnosti, kde sa jedná o to, že človek je stotožnený s mentalitou daneho prostredia, s jeho celkovou štruktúrou, jeho filozofiou, a to, či možno netreba spraviť akúsi rekonštrukciu svojho ja, možno aj svojho skrytého ega, možno svojej povahy, možno niečo prispôsobiť, niečo ubrať, niečo pridať, alebo naopak, svojím príkladom proste formovať prostredie tak, že raz ak prinášaš proste to dobro, ono môže byť spočiatku nepovšimnuté, a udusené. Lenže aj pahreba nie je zahasená úplne vtedy, kedy nevidíš oheň. Ono to vo vnútri tlie, tie uhlíky, a keď sa aj zdanlivo ukazuje, že tam nič nie je, vo vnútri je predsa obrovská energia, ktorá má schopnosť zapáliť napríklad niektoré kúsky papiera, tenké drievka, a keď sa to rozhorí, postupne pomaly, ak sa prikladá dalšie, môže vzniknúť oheň, ako to bolo pred uhasením pahreby. Aj na tomto príklade by som povedal, že práve tieto prikladané tenke drievka môžu byť akousi maskou , že niečo nechceme, alebo chceme zopakovať, ale nevieme či sa to podarí, ale človek prirodzene skúša.Či nájde svoje skutočné ja? Pozri. Myslím si že určite, ale len vtedy, pokiaľ možno má silu ešte možno niečo opustiť, čo vidí, že mu zväzuje ruky, a kladie veľké nemožnosti, kladie prekážky, ktoré je ťažké zrealizovať, a v takom prostredí je veľmi ťažké pôsobiť aj fungovať. Myslím si, že veľké finančné nejaké organizácie, ktoré sa zaoberajú tvrdým biznisom rôzneho druhu by mi toto vedeli povedať, a sám som určitý čas pracoval v istom finančnom odvetví, kde by som sa azda nikdy nechcel vrátiť, lebo mi to mentálne nevyhovovalo. Nebavilo ma robiť si nepriateľov z bežných ľudí kedy nepoznám ich konkrétny príklad. a to by mi napríklad osobne vadilo a prekážalo, pretože robil by som niečo, čo nie som ja, teda moju prirodzenosť by som prekryl pomyslenou maskou, teda niečo ako spomínam v nadpise. Teda vidíme, že aj v práci najma v nejakom biznise sa môžeme tváriť ako normálni "vpohode" ľudia, možno ten termín je zľudovený, ale v podstate to už nie je tak, pretože čím človek vyššie postupuje, tým viac stráca akosi to, čo bol kedysi, skade vyšiel, kde prišiel, ak sa predstavil, čo vykonal, a čo všetko po sebe zanechal. Azda toľko
Napíš svoj komentár
Ale čo ak sa človek naozaj stotožní s tou opakovanou lžou? Čo ak sa jeho ja identifikuje s tým novým ja? Čo ak je človek príliš dlho vystavený takýmto vplyvom a to ,,cudzie ja,, identifikuje ako ,,svoje ja,, Nie je už potom neskoro? Nájde ešte svoje skutočné ja?