Je prirodzenosť len maskou IV?

Keď som si prehliadal celkovo blogy za ostatný čas, a potom aj moju stránku, napadlo mi, žeby som mohol spojiť blog keď som písal o frustrácii z nenaplnených túžob. O čom teda by som chcel písať, by som chcel vysvetliť.

Poznáme azda dobre ten čas, kedy niečo čakáme. Aj v liturgii máme predsa obdobie adventu, ktoré je charakterizované niečo ako prelom novembra a decembra, a ktoré prirodzene vyvrcholí liturgickou slávnosťou vianoc, ktoré poznajú kresťania, a ktoré poznajú aj ostatní, ktorí azda približne vedia, o čom teda by mali byť vianoce. Nechcem ale na začiatku týchto skorých jesenných dní predbiehať obdobie, kde ešte nie sme, to by mi nenapadlo, skôr by som to chcel dať vnútorne akosi do súvisu.

Ako teda píšem, niekedy naozaj zažívame akúsi frustráciu z nenaplnených túžob, a práve ten výsledok tej frustrácie častokrát môže odhaliť masku, ktorú máme na sebe, a niečo teda skrývame. Je ťažké definovať aj z filozofického hľadiska, čo presne je ľudská prirodzenosť. je pravda, že z teologického hľadiska dobre to vysvetľuje napríklad dogmatická teológia, ale tej sa venovať nebudem, pretože vo svojich štúdiách som tam nedošiel, a hoci to poznám ako tak, púšťať sa do odborných polemík nemienim. Prečo asi.

Dobre teda vieme, že je dobré niekedy zakryť náš niekedy počiatočný, alebo posledný neúpech kdesi. Napríklad vtedy, kedy človek môže zažiť napríklad nejaké hanebné posmešky, a naozaj za to napríklad nemôže. Alebo za to môže, ale sa to príliš zveličovalo, jedine s tým úmyslom, dohnať kohosi ako sa hovorí do úzkych, a brať ho niečo ako odstrašujúci príklad.

Napríklad v tom čase, kedy to vyslovene je potrebné, a kedy nie je čas rozmýšľať, či to bude v náš prospech, alebo neprospech, pretože niekedy sa jedná aj o všeobecné dobro. Je dobré, kedy človek proste vie niečo obetovať vprostred vlastného pohodlia, a chce jednoducho vykročiť kdesi, kde ani on nevie, či teda bude nejakým spôsobom úspešný, alebo nebude úspešný, pretože toto sú dve cesty, a jedna z nich je teda rozhodujúca. 

Často som nad týmto rozmýšľal, aj v prípadoch, kedy sa vraciam niekedy do minulosti, napríklad čo všetko som prežil, možno čo všetko ešte ma len čaká, to prirodzene ešte nemôžem vedieť, alebo tušiť, aby som si viacmenej zhodnotil, či môžem napríklad za krátkodobý úspech považovať aj niečo také, čo napriek tomu, že som cítil možno skorý koniec považovať za úspech, za teda niečo dobré, za akýsi pozitívny stimul, alebo nie. Či mám nad tým rozmýšľať ako nad niečím, čo je dobré, čo je žiadúce, čo možno má byť, alebo čo je prirodzené, čo sa skrýva za prirodzenosťou, ako to teda spomínam v nadpise, alebo to teda nie je žiadúce, či to možno neznamená azda nič, a možno nikto si o tom nemyslí nič, a celé je to o tom, že človek si niekedy domýšľa aj viac, než by možno aj mal. Či je niečo príjemné, ale nie je to žiadúce, a skrýva sa to pod akousi lenivosťou, alebo je to menej príjemné, ale za tým je usilovnosť, pracovitosť, ktorá koniec koncov formuje človeka.

Dobre vieme, že všade proste máme prvú, a niekedy aj poslednú šancu niečo dokázať. A ako sa stupňuje pravda miera akejsi dôležitosti, tam nám viac oveľa záleží na našej osobnej a osobnostnej príprave, aby sme sa prirodzene ukázali v tom najlepšom svetle. Nejde o to, že sa chceme pred niekým akosi vytiahnuť, ukázať ako spomínam v dobrom svetle, ukázať všetko, čo viem, čo som sa možno naučil. Áno, je pravda, že v školskom prostredí práve o to ide, aby človek ukázal čo vie, čo sa za to obdobie naučil, kam sa mentálne posunul, či vie niečo viac, ako vedel kedysi, keď začínal na nejakej úrovni, a teda na akej úrovni asi tak sa pohybuje v súčasnom čase. Tieto poznatky sú nemenej dôležité z hľadiska toho, aby sme vedeli, čo všetko napríklad považujeme za úspech, alebo či teda naša prirodzenosť nie je len akousi našou pomyslenou maskou, ktorou maskujeme možno naše nedokonalosti, to je možno široký pojem, alebo či sa nesnažíme niečo skorigovať, kým je ešte čas.

Záverom chcem ešte toľko povedať, že človek niekedy je prinútený hrať akési divadlo, ale je to dobré len vtedy, kedy za tým sa sleduje spoločné dobro. Toľko som chcel povedať.

Zdieľaj článok na facebooku
63 odoberateľov

Komenty k článku

  1. 1
    Panakoja1

    20 ročný chalan
    pod nitrianskym hradom

    Koľkodieľná bude táto sága?
  2. 2
    Vreskot000

    32 ročný muž

    @panakoja1 hm, neviem presne, :)