Čítal som niekoľko duchovných zamyslení, a koniec koncov aj na občianskej výchove sme sa učili, že je dobré, pokiaľ človek naozaj osobnostne dozrieva, a robí si prirodzené akési vzory vo svojom okolí, ktoré by mohol jednak nasledovať, v niečom možno napodobňovať, aby tak možno dospel, dozrel do akéhosi samostatného uvažovania, triedenia, posudzovania, čo všetko mu možno vyhovuje, čo by azda zatrhol, a aby si vytýčil a určil, ujasnil svoj smer akejsi pomyslenej trasy, po ktorej by sa mal vydať, aby nabral určité skúsenosti, schopnosti, aby človek nabral životnú múdrosť, ktorú mu už nik nevezme.
Toto všetko mi teda môže celkom ľahko dopomôcť do stavu, kedy sa odpútam od myslenia, že musím niečo od niekoho skopírovať, a že človek je naozaj originál, a nechce byť len kópia. Na druhej strane je veľmi užitočné, kedy človek možno aj nechtiac niekoho kopíruje, pretože kopírovanie niekoho, teda uprednostňovanie možno nejakého životného štýlu totožného s iným, ako je náš, je vlastne aj okrem iného uznávanie, že teda odpozorovaný štýl v niečom teda uznávam, prijímam ho aj ja za akýsi vlastný, a on sám mi pomáha byť akýmsi sprievodcom všade tam, kde niečo musím azda riešiť samostatne, a musím sa možno spoľahnúť sám na seba.
Tu by som mal azda na tomto mieste celkom isto opomenúť, že donekonečna pravdepodobne vtedy človek nemá chuť niečo hrať na svoje okolie, možno ani tým pádom sám na seba, pred druhými a sebou si niečo dokazovať, a neviem ešte čo všetko, a spravidla teda celkom poľahky odhalí takto svoju pravú tvár. Nemyslím to teda vôbec nie teraz v akomsi negatívnom podtóne, čo človeka má odradiť, a podobne, skôr naopak, že práve v tom stave konečne prichádza možnosť azda pravdivo poukázať, ukázať, odhaliť, kým vlastne som, nie preto, aby som možno presvedčil svoje okolie, ale preto, aby som spoznal samého seba, keď chcem v niečom prevziať zodpovednosť.
A práve keď človek dokáže byť tým, kým je, spadne z neho maska, ktorú možno dovtedy používal. Je mnoho ľudí, kde ako sa hovorí, to pred druhými len hrajú. Už nie jeden spisovateľ v najrozličnejších období opisoval, ako mu vyslovene vadí, kedy v spoločnosti panuje pretvárka, faloš, akési skryté intrigy, ktoré aj tak raz uzrú svetlo sveta, a ako veľmi vedia človeku takto ublížiť, kedy človek proti tomuto možno sa nevie brániť, a čo je horšie, je v tom celkom isto sám, a naozaj sa snaží len o akýsi prospech, o pokoj, o možno spravodlivosť, o akúsi prirodzenosť, a nie je jednoducho dopriate preukázať takto svoju opravdivú identitu, a musí pristúpiť hrať na inú hru, ktorú diktuje teda niekto druhý.
Je vo svojej podstate človek dobrým, alebo zlým? Toto je základná filozofická otázka nie jedného filozofa, ktorý nikdy na toto nedal postačujúcu a uspokojujúcu odpoveď, než by sa akokoľvek snažil.
Každý človek dá sa povedať, píšem teraz tak spontánne, aj tak v podstate celý život hrá isté divadlo, ktoré raz akosi začne, potom v živote to neustále prebieha, a vo finálnej fáze všetko raz skončí. Nechcem to ale písať v akejsi baladickej pochmúrnej podobne, niečo sa proste začne, a niečo raz skončí. Niečo hráme, niečo je naozaj, niečo musíme zakamuflovať, niekde sa vyhovárame, niekde klameme, niekde hovoríme pravdu, niečo sa snažíme stále akosi dokazovať, niečo vyvracať, na niekoho ideme s tým, aby konečne odhalil svoju pravú tvár, pričom my niekedy najradšej by sme sa vyparili z povrchu zemského, a nikomu nepovedali možno o sebe pravdu. Áno, toto je pravda, a toto je v podstate problém akéhosi romantického hrdinu, ktorého chtiac nechtiac hráme všetci denne, a nie vždy si to patrične uvedomujeme.
Čo povedať záverom? Taký je život, alebo čo? Neviem ani ja sám. Každý má občas nutkanie čosi nevyzradiť, čosi zatajiť, niekde zaklamať vo svoj prospech, čosi stále komusi dokazovať, čosi vysvetľovať, a takto by sme to mohli menovať donekonečna. Ako vidíme, celý život s niečím bojujeme, a nikdy nemáme vyhraté. Je teda prirodzenosť len maskou? Neviem sám...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár