Hovorí sa v niektorých prípadoch, že kritika ťa posúva vpred, človek pri nej mentálne dozrieva, ozrejmuje si mnohé skutočnosti, ktoré mu do onoho času neboli jasné, to, na čo nebol schopný prísť, na to príde pomerne neskoro možno v nevhodnom čase, kedy to už dávno mal chápať. Alebo to, kedy človek neustále napríklad v niečom váha, premýšľa, a nevie sa rozhodnúť.
Obyčajne ten čas ako taký beží veľmi rýchlo. Minule naozaj som si uvedomil, že moju súčasnú prácu vykonávam dva roky, a pripadá mi to, ako keby som začal s prácou touto len včera. Nie preto, lebo nevnímam ten časový sklz a podobne, ktorý je prirodzený, alebo azda pre akúsi monotónnu prácu, hoci pripúšťam, že istá dávka monotónnosti tam pravdaže je, sú veci, ktoré sa opakujú, ale ja som veľmi rád, a naozaj si to vážim.
Do istého času pociťoval som naozaj dávku krivdy, ale nie takú, ako sa hovorí, že niečo treba pomstiť. Myslím si, že to nie je ani správne v kresťanskom rozmere a chápaní, a myslím si, že celkovo sa to nehodí ani ľudsky, pretože mám napríklad na pamäti, že človeku sa aj tak všetko časom vráti, a nie je to teda dobré takto rozmýšľať, pretože v človeku to môže napríklad neustále len prehlbovať tú svoju depresiu, alebo proste nazvem to tak, tie stavy, ktoré prežíva, a teda chce sa z niečoho intenzívne vymaniť, len ešte nevie nájsť ten účinný a vhodný recept na to.
To, že človek cíti v niečom krivdu, a to si môžeme v hocičom povedať, je prirodzené, ale podstatné je, či sa mentálne kdesi posunieš vo svojom zmýšľaní. Sú rôzni ľudia, ktorí proste nechcú opustiť tie svoje staré zabehané chodníčky.Chodníčky, ako sa hovorí, sú síce zabehané, ale určite neukazujú správny, ten dobrý smer.
Teraz poobede bol som na perfektnej cykloturistike, a napriek tomu, že je pokročilý zimný čas, a pomaly sa november ako tak chýli ku koncu, som veľmi rád, že môžem niektoré terény zjazdiť na bicykli, čo bolo napríkald pred rokom približne o takomto čase už celkovo nereálne, ale veľmi dobre sa mi to hodí, a som veľmi rád, pretože čas treba naozaj zmysluplne a dobre využiť.
Práve tu dokážem proste vypnúť. Pozrieť sa v niečom dozadu, uvedomiť si, kde som zažil napríklad pocit krivdy, ale trochu precitnúť a uvedomiť si, že ako aj táto možno nepríjemná, alebo menej príjemná skúsenosť ma predsa len potisla smerom dopredu. To je akýsi stimul, o ktorom pravdepodobne málokto chce počuť, a tak málo ľudí sa z tohoto nechce poučiť.
Záverom poviem azda ešte toľko, že práve preto, ale to mám takýto pocit, to sa priznám, veď človek sa učí stále, to nemôžeme poprieť, ten osobnostný rast trvá stále, čo je dobré, že teda mám taký pocit, že teda mnohí sú v niečom akosi neuspešní, alebo možno optimisticky to vyjadrím azda menej úspešní, ako to čítam aj tu na niektorých dobrých blogoch, ale to azda len z toho dôvodu, pretože nevedia skloniť hlavu, byť niekedy ticho, prehovoriť vtedy, kedy je to potrebné, a hlavne zabudnúť a možno aj odpustiť tam, kam je to veľmi potrebné učiniť. Toľko ma napadlo v dnešnom večernom článku.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
patrixo
23. 11.novembra 2019 20:38
tak urcite
Napíš svoj komentár