Predsa len som sa koncom tohoto mesiaca rozhodol pridať ešte jeden môj večerný článok. Dnes bolo super, povedal by som že záver tohoto dňa bol naozaj výnimočný, hoci pravda je taká, že pre mňa je výnimočných veľa vecí, veľa bežných vecí, ktoré si ale veľmi vážim, a čo ma moja skúsenosť naučila je práve to, že nie všetko, čo človek požíva napríklad dennodenne, je aj akási samozrejmosť. Ja som to povedal už niekoľkokrát v mojich článkoch, a píšem to samozrejme na základe mojich skúseností. Z toho všetkého vyplýva napríklad aj to, že je dobré, kedy človek pozná v istých medziach napríklad miernosť, to, že kedy mám niečoho dosť, a čo by som ešte potreboval. 

A to, čo by som nepotreboval, po tom netúžim, hoci samozrejme je diskutabilné, čo človek potrebuje, a či existuje teda akási spojitosť medzi tým, po čom človek túži, a čo reálne potrebuje, alebo nepotrebuje. Ťažko povedať. 

Samozrejmosť je niečo, čo teda viacerí považujeme za samozrejmé a automatické, a práve tu by som upriamil na to pozornosť.

Môj nadpis síce znie, či je ťažké znášať krivdu, ale je to veľmi úzko späté práve s prežívaním istých okamihov v našom živote.

A tieto okamihy teda môžu byť buď dobré, alebo menej dobré. A obyčajne sa stane, kedy nás niečo zasiahne tak, že človek istú dobu o tom premýšľa, a to všetko ho vedie práve k tomu, že pociťuje niečo zlé, má zlé pocity, celkovo môže z toho byť akosi negatívne naladený.

Krivda je niečo, čo môžeme považovať za vrcholne nespravodlivé, a ja osobne som na typ nespravodlivosti veľmi citlivý. Vystanoví mi teda ale otázka, či sa niekto z nás niekedy naozaj necítil právom na niečo ukrivdený, čo môže v konečnom dôsledku na človeku napríklad zanechať evidentné stopy, ktoré nie je také ľahké napríklad zahladiť, a aký spôsob na to by najlepšie fungoval. Najlepšie je proste vypočuť si jednu alebo druhú stránku, na základe ktorého si vieme vytvoriť akýsi dojem, obraz o skutočnosti, ktorá sa teda javí pred nami ako niečo, čo treba predovšetkým vyriešiť.

Krivda častokrát je veľmi rafinovane zamaskovaná napríklad pod formu závisti, ktorú niekto ku niekomu prechováva či už vo väčšej alebo menšej miere. Krivdí spravidla človek, ktorý niečo nemá vo svojom vnútri usporiadané, teda cíti v istom zmysle disharmóniu, ktorá mu bráni v mnohých veciach, a povedal by som tak, že jedna z tých vecí je aj jednak pozitívne myslieť, a to, že taký človek nedokáže byť priateľsky naladený k druhému človeku. Môže sa časom napríklad preukázať akási pýcha, akási žiarlivosť, akékoľvek formy prejavy závisti, ktorá ako vieme veľmi dobre je veľmi zlý spoločník. Taký človek možno prejavuje krivdu na základe toho, že je to niečo, ako maskuje tú svoju nečinnosť, to, že on sám sa cíti bezradný, Tu by som nateraz ešte zdôraznil to, že teda nevie si rady predovšetkým sám so sebou, čo predstavuje v prvom rade osobný problém ako taký, teda to môže znamenať, že nie je celkom isto s niečím vysporiadaný vnútorne, stále nad niečím špekuluje, má teda ešte niečo stále nedoriešené, rozrobené, čo mu teda bráni v ďalšom napredovaní. Dobre vieme všetci, že teda najlepšie je pustiť sa do nových vecí až potom, čo tie staré mám už dávno vysporiadané, urovnané, to, čo môžeme teda považovať za ukončené. Rečnícka otázka koncom odstavca. Dá sa to?

Záverom ešte asi posledná myšlienka. Keď človek sebe dôveruje, pozná, a verí si, ide to jednoduchšie.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár