Akurát sa mi skončila prvá polovica mojich povinností, a zanedlho nastúpi druhá polovica, ale som veľmi rád. Dnes máme veľký sviatok, nedeľu Krista Kráľa, a zároveň pozajtra oslavujem narodeniny. To len tak na okraj. Keďže je mimoriadne krásny a slnečný deň, rozhodol som sa, že celkom isto pôjdem ešte na bicykel, keď mi teda časovo vydá. Veľmi rád bicyklujem, a aj v tomto vidím akési súťaženie, akúsi radosť z toho, že viem sa odreagovať, a veľmi si vážim ten čas, ktorý takto strávim v prírode.

Dnes teda sa púšťam po krátkej prestávke do článku, kde po druhý krát rozoberám túto myšlienku, či je teda ťažké znášať prehru.

Povedal by som k tomu azda toľkoto, že mnohí sme s inými, ako sa hovorí, len zadobre do toho času, kedy je všetko v poriadku, kedy všetko ide podľa plánu. Ale naozaj, tak, ako aj v matematike, pri riešení akýchsi rovníc, nerovníc a podobne, vieme veľmi dobre, že prvotný výpočet nestačí ešte, aby sme sa uspokojili s daným výsledkom, ale je dobré a zodpovedné, spraviť ešte tzv. skúšku správnosti, či teda naozaj platí to, čo nám vyšlo.

Tu by som sa možno pristavil pri tomto matematickom pojme, skúška správnosti pri rovniciach, pretože mnohí sú síce dôslední v mnohých oblastiach, ale sú nedôslední tam, kde sa im práveže najviac darí. Človek dá sa povedať napreduje v tom svojom úspechu, ktorý sa možno nečakane dostavil, ale vieme veľmi dobre, že to predsa nie je všetko. Prejavuje sa to neskoršie približne tak, že do čoho sa človek pustí viac menej nepremyslene, možno nerozvážne, to, že si to viackrát nepremyslí, presne ako hovorí príslovie, že dvakrát meraj a raz strihaj, potom sa to človeku môže oplatiť v mnohých podobách, a či to teda myslíme z tej pozitívnej, alebo menej pozitívnej stránky.

Ako teda spomínam úspech ako taký ešte nie je všetko, a všetko má svoje svetlé, ale aj menej svetlé a tienisté stránky, ktorých paradoxne, mnohí sa radšej doširoka oblúkom vyhýbame. Práve vtedy, kedy človek podvedome niekedy myslí na neúspech, je to veľmi cenné, preto, lebo vie, že tak, ako to platí aj v princípe v duchovnom živote, materializmus, niečo, čo proste vidím, čo viem aj hmatateľne dokázať, empiricky dokázať, vysvetliť a podobne, niečo, čo vidím na vlastné oči, vieme veľmi dobre, že predsa to nie je všetko. 

A práve vtedy sa môže stať, že do tohoto úspechu, ktorý človek žne, a možno je to viacmenej nečakane, sa pritrafí akási viacmenej náhoda, kedy človek niekde zakopne, a nevie sa pohnú ďalej. Aj by sa veľmi chcel, ale to nedokáže. Nedokáže to viacmenej z toho dôvodu, že nedbal na akýsi prvotný tréning, dá sa povedať v tom prípravnom okamihu, kedy ešte nešlo o nič. Práve vtedy, kedy nejde ešte o nič, ako sa hovorí, kedy to ešte nie je niečo veľmi vážne, napríklad v športovej terminológii, kde napríklad sa hrajú exhibičné, alebo mimosúťažné, prípravné zápasy, kde sa nepočíta tabuľka, práve v tom danom okamihu proste treba zabrať, aby som vedel, kde siahajú moje možnosti, do čoho sa môžem pustiť, kde mám práve naopak ubrať a pribrzdiť, pred kým, alebo pred čím by som sa mal napríklad vyvarovať v niečom, pretože keď príde neúspech, vždy platí predsa stará známa filozofická zásada, ktorá znie.

Že reťaz je taká silná, aké silné je jej najslabšie ohnivko. Áno, znie to možno samo o sebe paradoxne, a mnohí ani neveria možno váhe týchto múdrych slov, ale je to tak. Čo vyjadrím ešte na záver tohoto článku.

Chcem sa teda vrátiť k predchádzjaúcej myšlienke, že prehrať ako tak, v nejakej oblasti života ešte nie je také zlé, práveže nič nie je také zlé, väčšinou je to len akýsi pocit nič viac. Nech sa vám darí.



 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár