Je isté, že nikto ako taký nemá na svete patent na pravdu. Pravda ako fenomén je niečo, čo je jedno jediné, nikdy sa nemeniace, a veľmi ťažko je definovať ako tak, čo vlastne je pravda. je to niečo, čo je všeobecne prijaté ako fakt, pre niekoho to ide možno ľahšie, pre niekoho to znamená prijať pravdu ako niečo, čo je pravdepodobne v danom momente pre neho osobne to najťažšie rozhodnutie na svete, a určite sa nemýlim. O to ťažšie, by som teda povedal v mojom dnešnom článku môžeme definovať, ako sa mám správať v okamihu mojej akejsi osobnej prehry.
Načrtol som teda jeden pojem, ako sa správať v okamihu osobnej prehry. Ťažko povedať, nakoľko mnohé situácie sú jedinečné, a každá je predsa len v niečom rozdielna.
Pravda je taká, že prehra v akomkoľvek rozsahu, podobe či forme je mimoriadne nepríjemný zážitok, ktorý nikto nechce zažiť. Je pravda, že mnohí ľudia dobre pozorujú ľudí, napríkad aj v športovom zápolení rozličného druhu športu, kde sú jasné pravidlá, a po zápase, jeden proste musí vyhrať a jeden prehrať.
Je rozdiel prehrať v športovom zápolení, kde možno sa točia veľké peniaze, a tam sa nespochybne točia peniaze, o ktorých sa možno zďaleka ani len nesníva, ako možno zaznamenať nejaký malý neúspech, z ktorého nie je dlhé akési vytriezvenie, a obyčajne človek nad tým len mávne rukou, veď nič predsa také hrozné sa nestalo, zajtra pravda svitne nový deň, človek je raz hore raz dole, raz sa prehráva, inokedy sa vyhráva, a toto všetko teda zvykneme ukončiť tým, že proste taký je život, a to všetko predsa patrí k tomu so všetkým, ako to má byť. Je to síce pravda, avšak človek ktorý sa ocitne akosi na rázcestí križovatky svojho života, bilancuje niektoré úspechy a neúspechy, dobre vie, že podobnú chybu, ktorú azda spravil pred časom, a možno vedel ju v danom momente nejako skorigovať, opraviť, napraviť, trochu urovnať azda nejaké spory a podobne, to všetko, paradoxne prichádza teda len raz, len na prvý raz, a akosi nie je šanca na niečo, čo by sa mohlo opraviť. Nie je ani čas na nejakú opravu.
Pamätám sa, uvediem teraz ako príklad zo základnej školy boli písomky z matematiky takmer nočnou morou, a oprava písomnej práce, teda písomka nanovo na nasledujúcej hodine tým dupľom nočná mora. Bolo to síce dávno, naozaj, zo základnej som už generačne vyšiel začiatkom budúceho roka bude tomu 18 rokov, ale predsa ma niekedy nechcem povedať prenasleduje ten pocit, ktorý som zažil, možno vždy vtedy, kedy som nebol práve úspešný, kedy som musel niečo opraviť, napraviť, kedy som možno dostal druhú šancu akosi, preukázať moje vedomosti a podobne, ale niekedy ani to nemuselo byť úspešné, hoci dnes pravda je taká, že v mojej profesii potrebujem omnoho iných, najmä vnútorných ľudských kvalit, a inej flexibility, než aké som potreboval momentálne na daných hodinách, ale to samozrejme život prináša takéto situácie, celkom nevyspytateľné, mohol by som to tak povedať.
Záverom poviem ešte toľko, a myšlienkami sa spätne vrátim do školských lavíc,vyslovím jednu moju osobnú domnienku, a hoci to naozaj bola akási história, že je veľmi ťažké znášať prehru, ale je podstatne ľahšie napríklad s niekým zdieľať prehru, pretože paradox je ten, že to, a to vyjadrím ako poslednú myšlienku tohoto blogu, to, čo nás v niečom rozdelilo, neúspech paradoxne nás opätovne spojil, v akejkoľvek podobe. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár