Raz som asi kdesi v nejakom blogu, a teraz sa k tomu vraciam spätne, spomínal modelovú situáciu, kedy v škole učiteľka vyzvala žiaka, aby definoval svoje potreby tým, že nech vyjadrí, čím by chcel byť. Chlapec zareagoval vyslovene filozofickou myšlienkou hodnou celkom určite na nejaké rozmýšľanie, a povedal, že chcel by som byť šťastný. Ona mu povedala, prepáč, nepochopil si otázku, on jej do toho pohotovo skočil, vy ste neporozumeli životu.
Je to možno dosť drzá odpoveď, ale povedal by som je to odpoveď majstra, a takto uvažuje vyslovene zrelý muž. Takto uvažuje človek, ktorý na základe možno osobných neúspechov a pozorovania iných dozrel k názoru, že akési materialistické dobro ma v nijakom prípade neuspokojí práve naopak.
Aby som nehovoril o tom len v akomsi negatívnom a skeptickom podtóne, podopriem to vlastnou skúsenosťou ktorú momentálne zažívam.
Jestvuje mnoho ľudí, ktorí neprišli ešte stále na to, kde je ich miesto v živote. Je to celkovo spôsobené aj otrasením ekonomiky, aké svet nezažil približne osemdesiat rokov, ktoré teda nastalo roku 2008 celosvetovou krízou. Je pravda, že práve táto nepriaznivá situácia nastavila akési pomyslené zrkadlo mnohým ľuďom, mnoho ľudí bolo nešťastných, nehovoriac o tom, že keď človek príde o prácu, sú s tým spojených ešte mnoho iných nepríjemností, na ktoré celkom prirodzene človek nechcel nikdy si už spomenúť, a celkom isto ma tento spôsob neobišiel ani mňa. Na čo však to bolo dobré?
Existujú v živote rozličné akési hluché miesta, ktoré boli nevyplnené. Spätne keď sa na to pozriem, aj by som rád zmenil, ale nemal som možnosť. Bral som to ako nejakú skúšku, proste cez ktorú som musel stoj čo stoj prejsť, a inej možnosti a alternatívy nebolo.
Aj mne bolo veľmi ťažké znášať prehru, ale snažil som sa v niečom vytrvať. Zistil som, že keď človek s pokojom rieši možno to najhoršie, čo sa deje, ten pokoj v ňom akosi zostane. Zistil som že niekedy sa stane situácia, že človek prehrá, ale paradoxne nad niečím predsa len zvíťazí, hoci na prvý pohľad to vôbec nevyzerá, a všetko, čo vidí okolo seba, pôsobí zmätene a deštrukčne ohľadom na jeho život, pôsobenie, na jeho okolie a podobne.
V tom, že som proste nestratil nádej, hoci mnoho vecí mi unikalo pomedzi prsty. To, že v spomienkach sa často a veľmi rád vraciam na moje stredoškolské a vysokoškolské, alebo skôr formačné časy, mimochodom aj teraz som si pred chvíľou četoval s bývalým spolužiakom, a som rád, že máme si čo povedať.
Čo teda človek môže odpovedať si na otázku, ak sa teda spätne vrátim k moje idey blogu, čím človek chce byť. Áno presne, predovšetkým šťastný, pretože to je základ všetkého. Mnohí sa nepremyslene vrháme do mnohých projektov, ale to len preto, lebo sme niečo neukončili možno z minulosti, v nádeji, že hádam bude teraz, alebo teda odteraz azda lepšie, ako to bolo, čo samozrejme nepopieram, že to tak nemusí byť, ale častokrát realita býva úplne odlišná.
Čo poviem záverom. Možno ešte bližšie budem špecifikovať to, čo som naznačil nepriamo v predposlednom odstavci, ale viem z mojich skúseností to, že prehru znášať je extrémne náročné, veľmi ťažké proste, neviem to ani opísať. Ale pokiaľ človek sa nad tým povznesie, keď naozaj človek v tom akosi vytrvá, zistí, že vlastne prešiel skúške ohňom, a vlastne aj zlato sa najlepšie čistí v peci. Na toto mnohí nemyslia, a preto pri predstave akomsi pohodlnom živote radšej ostanú v nejakom mylnom obraze o svojej vlastnej dokonalosti, ktorý v podstate neexistuje, a častokrát je to akási ilúzia. Ja mám rád realitu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
patrixo
7. 2.febuára 2020 22:36
tazke pretazke
Napíš svoj komentár