Viacerí poznáme to, že keď napríklad človek drží z nejakých dôvodov diétu, ale nie zdravotných, alebo začína napríklad cvičiť, napríklad po zime, a tak ďalej, vie, že nepôjde to, pokiaľ neupraví dovtedy zaužívaný istý rituál, ktorého sa do toho ktorého času držal, ktorý dodržiaval, ktorý proste mal pevne stanovené mantinely, ako sa hovorí, odtiaľ potiaľ. A to znamená, že keď to nebudem akosi dobre dodržiavať, nedosiahnem požadovaný efekt, ktorý mi prinesie dobrý výsledok, a ja nebudem vedieť, v podstate na čom som. Budem robiť veci predovšetkým nesprávne, a stále budem na začiatku, proste nikam sa nepohnem, a budem vedieť, ze teda tadeto cesta určite nevedie.
Je zaujímavé, že napríklad niekedy človek, aj keď ide autom neznámym terénom, možno nejde správnou cestou, a niečo mu to aj hovorí, že ide zle. Vie, že ako teda hovorím, niečo mu podvedome hovorí, že proste tadiaľto cesta nevedie, a mal by som zmeniť smer. Avšak musí jestvovať akási paralela, akási paralelná cesta, ktorá ma dovedie tam, kam chcem, aj za cenu, ak som zle odbočil. Napríklad idem hlavným ťahom, a obchádzkou z mesta, ktorú môžem využiť na dve trasy. Ako som aj spomínal, keď som raz autom vychádzal z mesta, bolo to vo Zvolene, šiel som iným smerom, ktorá v podstate bola skratka, ale v tom momente som si to neuvedomil, proste som tadiaľ jednoducho chcel ísť, nič viac. Nejedná sa o nič mimoriadne. Bral som to z môjho pohľadu rozhodnutie ako čistý motoristický nominalizmus, proste zvolil som si trasu, kadiaľ som chcel ísť ja, a nebudem udávať dôvod môjho rozhodnutia.
Prečo to spomínam? človek neustále zápasí s myšlienkou, že musí niečo vysvetľovať, a teda sa už v istom zmysle obmedzuje, čo môže byť pre neho jednak stresujúce, jednak obmedzujúce, a vie, že necíti sa v tom okamihu šťastný, pretože nie je akceptovaný tou spoločnosťou, v ktorej sa nachádza, a musí nutne spolupracovať s niekým, bez toho to proste nateraz nejde.
Prirodzene človek v niečom môže upustiť, ale viac menej všetko je to paradoxné o tom, že sa po čase aj tak k tomu vráti. Ani bez jedla človek nevydrží dlho. Zbytočne si budeme rozprávať, či veľmi silný človek podľa akýchsi poučiek z hodín prírodopisu, biológie lepšie povedané, vydrží aj mesiac bez jedla, ale bez vody nevydrží ani tri dni. Túto poučku naozaj si pamätám z hodiny prírodopisu.
Čo poviem záverom. Z toho čo som napísal mi jednoznačne vychádza, že my sme častokrát spútaní rozličnými nezmyslami, v podobe príkazov a zákazov, ktoré celkom nechápeme, a zväzujú nám nateraz ruky. Tie spôsobujú teda obmedzenia, ktoré nevieme celkom rešpektovať, lebo sa nevieme s nimi vnútorne stotožniť. Preto nie sme úspešní, preto stále čosi hľadáme, a chceme sa neustále vydať na nejakú cestu, ako som to nie raz spomínal, nie sme si istý, či hľadáme cieľ našej cesty, alebo existuje cesta bez cieľa. Mne to osobne pripadá, hoci to nerozoberám po prvý krát ako nekonečná a nevyčerpateľná téma, ktorej sa dá venovať mnohorakým spôsobom, a stále môžeme napríklad byť na jej začiatku, čo ma neskutočne fascinuje. Tu nejde o to, že človek sa nevie pohnúť z miesta, ale to, že človek môže prechádzať určitým vývojom.
Takým, kde sa tie cesty v okamihu rozpájajú, a zase spájajú, a on si postupne vie dať zmysel, prečo sa mi tá cesta rozišla v nejakom okamihu, a v niečom zase nanovo spojila, aj keď nechápeme celkom tomu, čo sa deje v súčasnosti. Práve preto to vieme lepšie pochopiť napríklad v neskoršom čase, kedy si pripadáme v danom rozhodovacom procese predsa len vyzretejší, a máme jasnejší ucelenejší pohľad na svet, svoj svetonázor, vieme sa vyjadriť, máme určité schopnosti, ktoré sme nadobudli poctivou prácou, a vieme, že kráčame smerom, ktorý je správny, hoci cesta nie je ľahká, a nie je jednoduché na nej robiť rozličné dohody, kompromisy, a proste to nejde bez prekážok.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár