V súčasnosti, ale vlastne už v mojich školských časoch, najmä na občianskej a etickej výchove, keďže som nemohol chodiť na náboženstvo, sme si kládli viaceré užitočné životne potrebné otázky, ktoré prirodzene slúžia k potrebe nazvem to tak, harmonického rozvoja osobnosti. Boli to naozaj krásne časy.
Vďaka týmto prežitým hodinám, som skutočne prišiel na to, že ma baví čosi nové tvoriť. Len vďaka nim! Častokrát som sa zamýšľal, ako napríklad by vyzerala moja školská minulosť na strednej, keby som každý piatok miesto návštevy kostola, a neskôr byť doma, trávil v spoločnosti kdesi v krčme. Moja odpoveď bola jednoznačná. Vyskúšal som to, nebolo to zlé, ale nenapĺňalo ma to. Jedná sa o to, že viacerým udalostiam v mojom živote som hľadal áno, síce to pozitívne, to je v poriadku, to asi každý, ale viacerí nemáme radi, keď sa musíme komusi alebo čomusi, možno nejakému nepísanému pravidlu zrazu na nejaký ten čas prispôsobiť.
A tak teda vznikajú tie nekonečné diskusie, či už na školách, alebo aj napríklad tu na fórach a podobne, a je ich tuna hodne, či máme v čomsi ortodoxne poslúchať alebo nie. Je pravda, že niektoré možno príkazy berieme dosť osobne, pretože vnímame to niečo ako pokus o kradnutie našej osobnej slobody, na ktorú sme možno viacerí veľmi háklivý, a berieme to možnože častokrát až príliš osobne, čo môže v nás neskoršie vyryť akési duchovné brázdy, ktoré môžu spôsobovať to, že tie zlé skúsenosti si budeme v pamäti uchovávať o čosi dlhšie a s dlhotrvajúcou tendenciou ako tie, ktoré sa nás nijako nedotkli, a mali pozitívny a veselší rámec.
Viaceré momenty som naozaj nechápal. Mne osobne nikdy nič nebolo zakazované, ale dokázal som na základe pozorovania prispieť rozumovo k výsledku, že je lepšie čosi nespraviť, ako potom ľutovať tie dôsledky. Na toto niekedy nepotrebujete v podstate ani výchovu, je možné, že je to pudovo ukryté v nás všetkých, len niekto na to kladie väčši a silnejší dôraz, niekto zase slabší, čo sa koniec koncov môže dosť silno prejaviť na jeho ďalšom konani.
Je veľmi užitočné sa obmedzovať. Človek, ktorý si dokáže rozkázať, a vie si vnútorne nariadiť, čo smie, a čo nesmie, a stanoví si prirodzené hranice vo svojom živote sa postupne stáva oveľa zrelším, hoci na prvý pohľad to nemusí byť viditeľné pre ostatných. Paradoxne mi o tomto hovorí Písmo Sväté, kde napríklad Ježiš predsa hovorí, že neprišiel som volať spravodlivých ale hriešnikov. V nasledujúcich riadkoch opíšem, ako to teda myslím. Teda.
Ak prišiel volať hriešnikov, je isté, že im pravdepodobne chcel pomôcť celkovo k náprave. Pomôcť v tomto prípade znamená, že máme obmedzovať vo svojom konaní všetko to neužitočné, čo nás obklopuje, a takto vytvára akúsi duchovnú brzdu a spätný chod nášho myslenia, kde sa nepohýname nikam dopredu.
Je isté, že keď sa budeme obmedzovať, dosiahneme toho ďaleko viac. Neznie to samozrejme príliš vábivo, ale to všetko sa môžeme dozvedieť z budúcnosti, ktorá nás čaká. Samozrejme, nikto prirodzene, ani len netuší, čo sa môže napríklad teda zajtra v našom živote odohrať, ale teda jedno môžeme všetci tušiť, že bez toho, aby sme každý deň nezačali odznova, aby sme to proste neskúsili, nie je to ono. Niečo ako v škole. Bolo by veľmi smutné, keby teda, ak sa vrátim do školských spomienok mojich, by som sa položil hneď pri prvej zlej známke. Práve na škole som mal rád, že denne som mal nejakú možnosť čosi dokázať, a veľmi rád som to využil. Niekto napríklad tomu hovorí, že ten druhý sa len predvádza, ale to je predsa vždy lepšie, akokeby som nemal na nič názor, a slepo prijímal rady kohosi.
Niečo ako napríklad taká občianska výchova. Je veľmi ťažké napríklad posudzovať životné momenty, morálne problémy, otázky svedomia a podobne, ťažko je toto proste kvantifikovať. Ale práve svojím rozumom môžem prísť sám k poznaniu, čo mi predsa osoží, a čo mi škodí bez toho, aby mi to hovorila nejaká poučka z múdrej knihy, ktorá teda môže v konečnom dôsledku plniť v tej danej situácii len akúsi pomocnú alternatívu, nie rozhodovací faktor.
Pretože vnútorná sebadisciplína, ktorá je veľmi ťažká a náročná, nakoniec plynúca z nášho dobrovoľného presvedčenia, že sa máme pravdepodobne v niečom obmedzovať nakoniec prirodzene spôsobí, že dosiahneme akýsi stav slobody, ktorý sme predtým nepoznali.
Na záver teda ešte klasicky pár viet, čo si ešte myslím. Čím viac sa v niečom takom budeme obmedzovať, tým viac budeme slobodnejší. Prirovnal by som to napríklad ku nesprávnym kamarátstvam. Tu nejde o kvantitu ľudí okolo nás, ale o kvalitu. Niekto má rád podivné partie, hnusné reči, oplzlé nadávky, niekto sa v nich vyžíva, to nie je správne. Ja napríklad, ak mám byť konkrétny, nemám veľa priateľov, pretože takýto spôsob považujem za stratu času, pretože každému osobitne sa nedá venovať.
Viete, jedná sa o to, že človeka všetko raz dobehne, aj to dobré, proste niečo ako za odmenu teda v tom dobrom slova zmysle, vidí to pozitívne, a bude vedieť neskoršie na čom má stavať, a čo má vo svojom živote uprednostňovať, a keď sa teda jedná o možno to zlé, aspoň bude vidieť, čomu sa má varovať. Teraz nehovorím, že v nejakom hneve som ich nikdy nepoužil. Hovorím o tom, nakoľko si budem môj osobný priestupok zvažovať s tým, že si uvedomím, že som niečo zlé spravil a okamžite budem riešiť moju nápravu adekvátnym spôsobom.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
riddler
21. 9.sept. 2017 11:02
V niektorých prípadoch by som to nenazval "obmedzením", pretože to vo mne evokuje stav, ked človek niečo chce, je to dobré, len kvôli niečomu nemôže. Preto by som to radšej nazval odmietnutie, že niečo čo mnohí uznávajú a považujú za dobré, človek nepovažuje za dobré pre seba,jeh vnútro túži po inej ceste. Samozrejme, niektorí si to budú vysvetľovať tak,že je spútaný nejakými dogmami, len poslúcha príkazy, ale on v skutočnosti môže byť slobodnejší než oni, pretože sa dokázal oslobodiť od čohosi,čo má na spoločnosť veľký vplyv.
2
všetkého veľa škodí a sebadisciplína je základ. bez nej sa človek nikdy nikam nedostane, neprekročí tieň všedného priemeru. odopierať si škodlivé záležitosti je správne. no nikdy by si človek nemal odopierať niečo len kvôli myšlienke, že si to nezaslúži, že toho nie je hoden. ak má človek možnosť mať sa dobre (v morálnych medziach), tak by si to nemal odoprieť, len z dôvodu nejakej ideológie alebo nízkeho sebahodnotenia. vždy musíme mať vlastný rozum a pri životných rozhodnutiach pozerať najmä na seba a všeobecné dobro, nie sa pridŕžať dogmatizmov.
Napíš svoj komentár