Možno ste sa stretli s názorom, že veľa ľudí, ktorí povzbudzujú toho druhého, aby našiel zmysel svojho života predovšetkým v konaní dobra, a všetko, čo proste dobro obnáša, si sami prešli možno tým veľmi zlým, pre nich isto najhorším obdobím, a tak isto by som povedal, že sa to týkalo aj mňa. Vedel som si s tým celkom isto poradiť, ale sám by som si neporadil určite. Pomohla mi jednak moja viera, pomohla mi nádej, čo všetko mi dalo silu ísť napred.
V neposlednom rade mi pomohol môj veľmi dobrý kamarát, ktorý mi veľmi pomáhal istého času, ktorého poznám už dávno, a spája ma s ním viera. Je to silná osobnosť, ktorého vnímam ako dar od Boha. Svojimi nápadmi naozaj prinavrátil mi chuť ďalej na sebe makať a pracovať, a výsledky po rokoch vnímam na sebe.
Čím všetkým napríklad som prechádzal v mojom živote, akú to malo periódu, som azda stihol sa vypísať v mojich počiatočných blogoch, kedy som začínal tu na tomto portáli, a koniec koncom, tie moje úvahy mi veľmi pomohli, pretože som si proste prešiel niečím, čo ma naozaj veľmi trápilo, ale nechcel som nikoho tým zaťažovať, aby teda som nemusel komunikovať na spôsob z tváre do tváre. Vynašiel som teda tento spôsob, ktorý mi veľmi pomohol, a ktorý mi vyhovuje. Vždy som bol proste presvedčený, že predsa to zvládnem aj sám. Samota mi ako tak nevadí, som na to navyknutý, hoci bojím sa, že začínam v niektorých prípadoch byť skeptický.
Povedal by som, ako preklenúť idealizmus s realizmom. Jeden i druhý nás obklopuje, sme toho naoaj nedeliteľnou súčasťou. Tu nejde len o literárne hľadisko, ktoré som raz rozoberal na blogu niekedy v apríli, ale v skutočnom reálnom svete, ktorý nás obklopuje. So všetkými tými našimi zážitkami, čo všetko človek prežil, čím si prešiel. Niekto napríklad považuje spoločnosť (najmä) dobrých ľudí, ktorých máme radi, a človek si to má vážiť, za niečo čo je samozrejme, ale to samozrejme nie je. Napríklad nie je to samozrejmé v mojom živote, ale ja osobne som na to zvyknutý. Prišiel som na to, že človek v podstate si na všetko zvykne. Zvykne si aj na odmietanie, pretože to považuje za prirodzené. Človek v niečom padne, človek je v niečom zrazený na zem, je odvrhnutý, ale potom vstane a ide ďalej. V niečom si zastavený nasilu, potom sa vieš prebiť svojím prístupom, tým, že taký človek je v podstate idealista postavený do reálneho sveta, ktorého dôsledky, alebo dopad si nemusí dostatočne uvedomiť.
Jeden, idealizmus nás posilňuje v nádeji, že nič nie je také zlé, aby nebolo to predsa lepšie. Vychádza z tézy, že prvotným, čiže tým, od čoho závisí všetko ostatné, je niečo ideálne alebo duchovné,Teda mám v sebe nejakú ideu, nejakú myšlienku, ktorá nemusí mať s realitou veľmi veľa spoločného, ale to, čo udržuje tú spojitosť medzi nimi je predsa nádej. Nádej, že tak, ako je zle, môže byť predsa len lepšie, a možno sa jedná len o akési preklenovacie obdobie. Ten druhý ma však vystríha v tom, že všetko, čo je okolo mňa, so všetkými pozitívami, negatívami, úspechmi aj neúspechmi nemusí byť predsa také zlé, v čom by som musel uzatvoriť akúsi kapitolu v živote, avšak, keďže je to realizmus.
Záverom čo by som povedal. Realizmus mi nastavuje zradlo pravdy, ktorá môže byť pre mňa nepríjemná, ale nie možno z mojej viny. Kedy človek v niečom sa trápi, ale vie, že môže byť predsa len lepšie, a za to nemôže naozaj. Realizmus sa orientuje na prítomnosť, nie na minulosť, dej je zakotvený v súčasnosť . Idealizmus mi pomáha v tom, že človek má v popredí duchovné hodnoty, ktorým proste verí, a je s nimi nerozdelene spätý. Záverom ešte poviem asi tú myšlienku, že. To, že to človek popiera, v podstate škodí sám sebe.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár