Je zlé cítiť sa zle? IV

Niekedy sa mi stáva, že keď píšem tematicky nejaký článok, väčšinou je to ako reakcia na niečo, čo možno mi dodalo inšpiráciu, stáva sa mi, že neviem ten okruh akosi ukončiť, a stále ma k tomu niečo napadne. Aj v tejto štvrtej kapitole sa teda budem zamýšľať možno nad absurditou, či je zlé cítiť sa zle.

V živote poznáme mnohé absurdity, ktorým pripisujeme význam len vtedy, keď je to žartovne podané. Presne ako s vtipom, že najlepšie mi je vtedy, keď mi je zle. Teda keď človek je opitý a podobne. Ja osobne nepijem, neuznávam to, snažím sa žiť zdravo, veľa športujem. Aj dnes som bol na jednej pešej turistike, spravil som si asi len jednu fotku, to mi stačí, veľmi dobre mi padlo, približne pätnásť kilometrová turistika bezmála to bola. Pred chvíľou som prišiel domov.

Celý som rozradostnený, a mám dobrú náladu. Je mi dobre. Potreboval som proste niekam vypadnúť, cítil som dosť veľké psycho tlaky ak sa mám priznať, a potreboval som trochu zrelaxovať. A ja mám turistiku veľmi rád. 

V živote sa človeku stáva, že nás prepadne akosi bezdôvodne depresia. Vtedy je naozaj zle človeku. Vtedy sa naozaj človek cíti zle, a obyčajne tie zlé pocity ho sprevádzajú na každom kroku. Ani sa neraduje, ani nesmúti, ale všetko mu je akosi melancholické. Sú ľudia ktorí proste neznášajú samotu, a medzi ne sa radím aj ja. Najmä vtedy, keď viem, že ide o veľa. Dobre mi padlo, kedy som včera zavolal kamarátovi, reku hybaj prosím ťa von, potrebujem sa s tebou porozprávať o niečom. Býva tak päť minút odo mňa, nedám na neho dopustiť.

Mnohí si myslíme, veď predsa mám svoju hlavu, musím si veci poriešiť samostatne. Načo mi je nejaká rada, keď ma to možno uvedie do väčších rozpakov, možno depresii, než som momentálne teraz. Možno ten druhý azda nepochopí situáciu v ktorej sa nachádzam, a bude si zo mňa robiť srandu.

Dobre viem, že človek, ktorý je v nejakom psycho rozpoložení, obyčajne taký človek vôbec nežartuje. Nemá na to chuť, a akokeby človek čím viac cíti, že je pod nejakým tlakom, tým viac to vidí v tmavých farbách všetko okolo seba. Častokrát sa človek pred niekým stále len ponižuje, v nádeji, že na tú druhú stránku to zaberie, ale ja hovorím, človek to nemá robiť. Vyzretý človek to nedovolí aj keby neviem čo bolo, pretože zrelý človek vie, že každý človek má predsa svoju dôstojnosť, a všetko sa dá vysvetliť pekne.

City sú naozaj hrozná vec. Je hrozné, kedy človek na niečo postupne prichádza, kedy sa niečo možno prelomové deje v jeho živote, a zrazu sa cíti ako bezbranný tvor, ktorý donedávna pôsobil ako neohrozený kráľ. Kedy všetko bral tak, že sa ho to netýka. Kedy len nemo pozoroval možno nejaké cudzie nešťastie v akejkoľvek podobe, a nemyslel vôbec na to, ako hrozne sa ten človek môže cítiť. Je hrozné naozaj, kedy človeka prepadne niekedy beznádej, ale vprostred toho všetkého poviem toľko, že zase ma zo všetkého vytiahla modlitba ruženca, na ktorú nedám dopustiť a venujem sa jej niekoľkokrát denne. Dodáva mi proste veľkú silu a nádej. Zanechal som spústu zlého, ktorým som niekedy holdoval, a som pochopil, že človek, ktorý je v nejakej samote, musí myslieť pozitívne, nesmie prepadnúť nejakým ilúziám, a ak je veriaci, modlitba mu veľmi pomôže. Sám to mám naozaj vyskúšané. Dva a pol roka som nebol doma, a ten čas mimo mi pomohol veľmi. 

Čo teda poviem záverom. Ak človek rozumie zodpovednosti, rozumie aj tomu, že nejaké stavy kde necíti podporu, kde cíti temnotu sú potrebné pre psychický rozvoj jeho samého, aby našiel v prvom rade samého seba.

Je mnoho ľudí, ktorí sa mnohým vysmievajú, akí sú hlúpi, lebo si s niečím nevedia rady. Usmerňujú, poučajú, ale zväčša len v tom povýšeneckom tóne, pričom sami by si nevedeli v živote pomôcť. Ja poviem jedno. Zistil som v živote tú vec, ktorú vyslovím ako záverečnú myšlienku nedeľného článku, a síce. 

Keď je človeku najhoršie, pomoc božia je najbližšie. 

Zdieľaj článok na facebooku
67 odoberateľov

Komenty k článku