Pridávam opätovne ďalší článok, pretože ma niečo zaujalo, a samozrejme ihneď k tomu sa pokúsim napísať jednu recenziu, jedno zamyslenie, pretože čosi podobné som prežil aj ja a nedá mi teda na to v krátkosti aspoň nezareagovať.

Isto viacerí z vás, riešil som to aj ja, ale v oveľa menšej miere, pretože od niektorých veciach som sa dokázal ešte ako tak odosobniť od čohosi, čo ma zaťažovalo, ale nebolo to celkom jednoduché, a musel som sa pýtať o radu môjho známeho, ktorý mi ale veľmi dobre poradil. 

Bolo to už pred hodným časom, nevedel som niektoré situácie rozriešiť, a na veľa vecí som bol sám, a nechcel som sa nikomu zdôveriť, a cítil som, že jemu veriť a dôverovať môžem, a nikdy ma nesklamal, čomu som naozaj vďačný. Asi teraz najlepšie viem, že jednoducho oplatí sa veriť, dôverovať, ale nie každému. Možno dobrá myšlienka, ktorú síce isto poznáme, ale len málokedy na vlastnej koži sme to zacítili možno v extrémnej podobe, o tom vám ešte azda napíšem v krátkosti teraz niekoľko myšlienok.

A mnohí z nás máme podobné problémy, ktoré reálne vnímame, a vnímame celú tú napätú situáciu, ale odkladáme to na zajtra, teda ľudovo povedané, odkladáme to na neskoršie, a nikdy sa to samo od seba nevyrieši.

Na druhej strane veľmi oceňujem aj to, že na viaceré udalosti som momentálne de facto v rovine samostatného rozhodovania, a čo sa týka tej samostatnosti, ktorá pravdepodobne ani pre vás nie je celkom neznámy a nereálny pojem, ako človek dokáže existovať v prostredí, ktoré nie je celkom príjemné pre neho. Aj to trebapripomenúť, pretože nie každý dokáže vytrvať pracovať pod tlakom, ktorý proste nie je príjemný.

Pýtam sa teda, koho teda poslúchať viac. Rodinných príslušníkov, ktorí sú starší ročník, ale možno celkom nerozumejú, teda celkom isto nerozumejú aktuálnej dobe, a brať ich vážne, alebo svoju intuíciu, teda seba samého, než by sme boli akokoľvek mladší. Alebo to isté vo vašej robote. V škole je to ináč, tam je to viac menej bez debaty, to treba proste preskákať, ja som sa nad tým nikdy nepozastavoval, a nemal som rád konflikty, a všetko aj v triede som sa snažil vyriešiť zmierlivou cestou, považoval som to za základ všetkého, a teda vždy som vyhral vždy som mal takpoviediac mierne navrch. 

Mnohí práveže nemáme v sebe akokeby zakorenené tie hierarchické princípy, ale poviem možno teraz úplne opačne, čo som písal doteraz. Celkom správne! Viaceré totižto deformačné formovanie v týchto kruhoch celkom zle vplývajú celkovo na nás, a veľmi zle formujú našu povahu, ktorá sa celkom radikálne vplyvom rôznych príkazov, nariadení, čudných rečí môžu zmeniť z príjemných na veľmi nepríjemných ľudí, od ktorých si proste chcete držať odstup, a vôbec to nevnímate tak, ako by to teda malo. Ako to teda myslím.

Či sa to jedná napríklad o rodine, alebo proste medzi našimi známymi a kamarátmi, je to v podstate jedno, len rozdiel je predsa v tom, že pred cudzím nám to je spravidla úplne jedno. Človek jednoducho zatvorí dvere na práci, odíde z nejakého stretnutia, proste ten čas vyhranený sa skončí, vypne čet, skončí proste všetko, ale vnútri je to úplne ináč.

Naozaj sa nepamätám, kedy by som kapituloval, a to všetko, lebo proste snažil som sa vnášať do nepokoja pokoj, mier, optimizmus, úsmev. Možno mnohí to nedokážu, ale nie na základe istých preddispozícii ohľadom našej ľudskej psychiky, ale preto, lebo nedokážeme sami od seba vyjsť akokeby z nášho tieňa, ktorý nás zaťažuje. Snáď manažéri a podobní vedia o čom píšem. 

Na záver by som ešte chcel toľkoto k tomuto článku napísať. Rozumiem celkom isto tomu, že mnohí riešime pre nás vážne udalosti v našom živote, a nič nemáme ľahké. Koniec koncov kto aj má, pravdepodobne nikto, možno mnohí sa len tak tvárime, že všetko je v poriadku, ale nie je to celkom tak, ako to vyzerá, to zaiste vieme viacerí, nič na tom nie je výnimočné. 

Zistil som to napríklad okamžite po skončení prvého ročníka na výške, že som v podstate musel riešiť veľmi vážne veci, ktoré ale z roka na rok sa stupňovali. Samozrejme, to všetko mi ale na druhej strane ponúkalo isté výhody. Čím viac som mal napríklad istý stupeň záťaže, a musel som riešiť veľmi veľa vecí a naraz, a myslel som si že to nezvládnem a zutekám, tým viac ma to posilňovalo. Obľubujem mimoriadne biblický citát, ktorý teraz aj vám ponúkam ako na isté zamyslenie, keď už naozaj neviete, ako a kam. Sv. Pavol v písme svätom píše. Všetko vládzem v tom, ktorý ma posilňuje v Kristovi.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár