Akurát mám na notebooku rozobratú jednu fantastickú hru, začal som hrávať hry na relax, a priznám sa, moje povinnosti proste úplne ináč vnímam. Dobre sa pri tom všetkom dá zrelaxovať, a zrazu, nabral som úplne iný pohľad, rozmer na to všetko. Nepripadá mi to ako záťaž, ale ako niečo, čo je pre mňa proste výzva. Som si vedomý, že proste človek nie je kôň. Nedá sa ťahať akosi donekonečna, to sa nedá. Človek proste musí v niektorom okamihu vypnúť, nereagovať na niektoré podnety, očakávať už v mysli ten vytúžený odpočinok, a takto v podstate dobre striedať rytmus práce a oddychu. A musím samozrejme podotknúť, že nie je jedno, v akej práci sa človek nachádza.
Ja osobne v mojej práci som sa našiel, a teda mohol by som výrazne azda podčiarknuť, že človek, ktorý vloží svoju námahu do svojej práce, a chce docieliť napríklad to, že teda tú svoju prácu proste pokladá za svoj životný princip. Možno som sa vyjadril ťažko pádne, ale chce vyjadriť ako to myslím.
Ako píšem v nadpise, koľkokrát sme človekom, dnes som si zaumienil, že rozoberiem svoju prácu. Svoju prácu mám veľmi rád, ale priznám sa, že v dôsledku hektickosti a veľkého pracovného nasadenia, pociťujem proste únavu, kedy neviem celkom dobre zrelaxovať, aj keby som chcel. Aj keď do švungu, ako sa vraví, viem sa dostať v podstate okamžite, a stotožniť sa s ideou práce, cítim proste akési vyprahnutie. Na druhej strane, nesmiem myslieť na to egosticky, v zmysle, príde mi výplata, a podobne, ako sa nie jeden, celkom prirodzene chce zamýšľať, čo všetko mi to dáva, možno čo všetko mi to berie. Ja to proste neriešim. Som si vedomý, že tak, ako mám v istom zmysle voľnosť, celkom prirodzene ohraničenú, ale predsa v oveľa väčšom rozsahu ako bežnej práci, viem, že tak isto mám isté okamihy, ktoré ma skľučujú, a musím proste vydržať.
A aj pri tejto práci som si uvedomil, že toľkokrát som človekom, koľko krát v podstate zabudnem na seba. Pojem zabudnutie na seba málokedy rezonuje v spoločenských kruhoch. a to je veľmi dôležité. Len človek, ktorý naozaj zabudne na seba, neskôr plne pochopí hodnotu svojej osobnosti, hodnotu druhej osobnosti, bude sa na toho človeka proste pozerať ako na rovnocenného, pretože vždy máme tendenciu posudzovať.
Neberiem to ja osobne akosi tragicky, v podstate máme to v sebe akosi zakódované, pretože tá idea, myšlienka toho súperenia proste je v nás, človek sa porovnáva, chce víťaziť, je dravý, dokazuje si čo vie, to je normálne, nevidím v tom nič nenormálne neprirodzené, akurát musím teda podotknúť, že ale nie je jedno, v akej forme to robíme, či primeranej, alebo neprimeranej, ale to je na ďalšiu tému.
Dovolím si tvrdiť, že čím viac darujeme zo seba niečo, nemusí to byť hneď nezištne, ale keď proste sa prekonáme, toľko krát si zvýšime kredit aj v našich očiach. Ako to myslím. Mnohí sa podceňujú, a myslia si že na to proste nemajú, nepúšťajú sa napríklad do rizikových podujatí, kde si nie sú istí, a kde skôr cítia, že sa pohybujú na tenkom ľade, teda nemajú tam akúsi istotu, nie sú si istí prakticky v ničom, a hrozí celkom reálne, že pri nejakom nezdare sa opätovne vrátia na začiatok, tam kde to všetko začali budovať, začali stavať, a teraz proste všetko odznova musia podniknúť, a takto ten čas vyšiel nazmar.
Záverom poviem toľko, že človek si musí uvedomiť svoju hodnotu, aj keby mu niekto povedal, že to tak nie je, a možno je to najlepší priateľ. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár