Krátke zamyslenie

Srdečne pozdravujem v túto krásnu sobotu. Dneska by som sa chcel spolu s vami zamyslieť nad tým, že Koľko spomienok možno človeku vymazať, aby bol stále tým, čím je.

Konečne ide jar. Mám radosť, že som si nedávno kúpil dve pekné bundy. Zdanlivo obyčajná vec, ale ja sa teším zo všetkého, čo sa pozitívne deje v mojom okolí. Pozývam vás k tomu :)

Spomienky sú nevyhnutná vec, aspoň to tak beriem ja, aby človek citovo prežil. Spomíname si na udalosti, ktoré nejakým spôsobom zasiahli do nášho života, a ktoré buď už pominuli, ale vieme o nich že boli, alebo stále pretrvávajú, a ešte sú živou realitou okolo nás.

Mnoho ľudí sa radi vracajú dozadu. Mnohým to robí príliš veľa bolestí, ale aj tak to robia. Načo to všetko je? Robil som to aj ja a vysvetľoval som si to tak, že mnohým veciam musím proste až s odstupom času porozumieť, aby som všetko videl nejako v súvise, až kým som nedospel ja sám k názoru, že všetko je asi tak ako má byť. Tak ako ovocie zreje istý čas.

Teraz by som to dal do takej paralely. Dobre napríklad, keď si to prirovnám, tak, v takom ovocinárstve vieme, že zrelosť ovocia nie je vtedy, keď ovocie má peknú farbu, ale práve vtedy, keď akokeby samo opadne zo stromu. Dozrievanie je teda proces, zrelosť je stav. Práve to opadnutie, aok proces dozrievania bude predznamenať našu neskorú zrelosť, ktorá bude už trvalý stav.

Každý z nás je jedinečná bytosť, a každý človek má inú životnú cestu. Niekto ju má krásne priamočiaru, a môže sa nám zdať, že všetko doytčnému ide ako po masle, ale nám sa nedarí. Nie je to pravda, pretože to všetko vnímame len povrchne, teda len to, čo vidíme navonok.

Myslíme si, že keď aj nie sme úspešní v nejakom biznise alebo podobne, a okolo nás je plno vysmiatych ľudí, že všetko je pre nich samozrejmé, a oni to majú ideálne. Vôbec to nie je pravda, len sú ľudia, ktorí sa dokážu na svet nazerať z inšej perspektívy, tej duchovnej. Tí ktorí sa neustále náhlia len za hmotnými statkami, chcú prežiť neustále nejaké nové a nové senzačné zážitky, čo je síce dobré, nie vždy zlé, ale nepestujú si duchovný život, takí sa veľmi rýchlo sklamú, keď príde nejaký nezdar, a nebudú sa vedieť z toho všetkého pozbierať.

Neustále sa chceme komusi podobať, ale to nie je správne. Nikto predsa nedokáže prežiť to, čo prežívame  my, a nikto nedokáže pochopiť aj naše omyly, pokiaľ to neberú z našej osobnej perspektívy, kým sa nebudú na svet nazerať nielen svojimi očami, ale dokážu sa empaticky vcítiť a vnímať toho druhého aj duchovnými očami.

Tieto všetky životné momenty, striedanie úspechov a neúspechov môže mať dvojaký efekt. Buď to posilní a prispeje k vyzretiu našej osobnosti, alebo môžeme začať stagnovať. Niečo sa začalo, niečo sa končí, tešíme sa z úspechov a pri neúspechu hľadáme ich príčinu a chceme sa nasledujúcemu neúspechu vyvarovať. Dá sa to vždy?

Sú okolnosti, nad ktorými sa nedá okamžite povzniesť. Niečo v nás proste trvá. Najčastejšie sa to deje po neočakávanom odchode trebárs z nejakej fakulty, alebo pri nečakanej výpovedi z práce. Sú to rany, ale nie neliečiteľné, sú to cesty, ale nie bezvýchodiskové.

Na záver by som chcel v krátkosti len toto spomenúť. Pestujme si predovšetkým náš vnútorný duchovný svet, a nehľaďme len povrchne na náš život. 


Zdieľaj článok na facebooku
60 odoberateľov

Komenty k článku

  1. 1
    Hagelslag

    24 ročný chalan

    Tak, tak, pekne napísané :)
  2. 2
    Vreskot000

    31 ročný muž

    dakujem bratm :)