Druhý článok pridávam na túto tematiku, kde teda rozoberiem nasledujúce fakty, ktoré ma zaujali. Dnes som počúval celkom peknú, meditačnú hudbu, napríklad ma zaujala hudba z filmu Vtedy na západe, musím povedať, že má to svoju tematiku, je to proste znejúce a doznievajúce v človeku. Čo teda by som chcel napísať v mojom druhom článku.

Raz som rozoberal jeden slogan, ktorý pojednával o tom, že bez priateľov nežijem. Dobre. Ja toho moc nie som zástancom, aj keď sa priznám, že som spoločenský človek, a mám veľmi rád spoločnosť. Ale pravda je taká, že bytostne ku sebe to až tak strašne nepotrebujem, nemám pocit, žeby bez toho by som bol o niečo dôležité ochudobnený, čo by možno spôsobovalo vo mne nejaký zármutok, alebo niečo, nad čím by som musel nutne premýšľať.

Niekto si nevie predstaviť možno bez niekoho svoj život, nejaké kaviarne, nejaké cukrárne, reštiky, a neviem ešte čo celkovo by som mohol tu na tomto mieste spomenúť. Určite to všetko má svoj zmysel. Ja mám veľmi rád spoločnosť, ktorá má nejaké intelektuálne základy, a kde sa môžem od niekoho v niečom napríklad priučiť, kto ma môže konkrétne v niečom správne namotivovať, aby som niečo, čo robím, robil možno ešte lepšie, alebo efektívnejšie, ak to možno nerobím efektívne. Niekedy to pôsobí dosť nudne a otravne, ale na druhej strane, keď človek sa niečomu podvolí, zistí, že v podstate to sebazaprenie naozaj síce stálo nemalú obetu, ale malo to v konečnom dôsledku veľký význam, a dobrý výsledok.

časom človeka mnohé veci prestanú baviť. a potrebuje nutne akúsi zmenu. Niekedy človek sa bojí zmien, napríklad som to vnímal aj ja tak. Ten stereotyp je niekedy na to dobrý, že keď si človek konečne na niečo dobré zvykne, čo sa stalo vyslovene akýsi jeho životný štýl, je niekedy dosť ťažké tie dané návyky meniť. Niekomu tá zmena dobre padne, a ja by som to prirovnal k tomu, že na toto stačí azda len pozitívne myslenie, poprípade stačí to, aby človek zmenil myslenie, to, ktoré má. 

Viacerí totiž máme akýsi stanovený zaužívaný nejaký spôsob, v ktorom sa cítime pohodlne, bezpečne, niekedy sebaisto, ale to všetko môže byť len akési zdanie, ktoré celkom isto môže nás klamať, alebo sklamať. Ale to len do takého obdobia, kedy nepríde možno výhodnejšia ponuka, nad ktorou časom začneme špekulovať. Na začiatku tomu človek azda nedáva väčší zmysel, a nekladie väčší dôraz, ale postupom času si niektoré tie fakty predsa len začne vo vlastnom záujme možno overovať, a pokúsi sa ich aplikovať do toho svojho zaužívaného možno stereotypu, čo človek praktizuje vo svojom dennom akomsi stanovenom poriadku a podobne, a nakoniec zistí, že to vybočenie predsa len malo nejaký zmysel, aby som vedel dobre rozlišovať, čo môže byť pre mňa konkrétne správne, čo menej správne, a možno čomu by som sa mal teoreticky vyhýbať, strániť a naopak, čo by som mohol ako niečo nové do seba, svojho myslenia prijať, čo môže znamenať pozitívny krok v mojom živote.

A teda chcem opätovne zdôrazniť, že pravdepodobne len ten, kto premýšľa, kto sa snaží premýšľať, ten žije. Ako to myslím? 

Celkom jednoducho. Ak sa niekedy aj nám zdá niečo úplne zbytočné, to čo robíme možno ako maximálna zbytočnosť, pre niekoho to práveže naopak môže mať celkom iný význam. Význam taký, ktorý pozná len on, a teda by som možno filozoficky povedal, že kto premýšľa nad niečím takým, ten žije.

Viacerí teda sa snažíme všetko robiť len na akési úžitky, že aký užitok z toho konkrétne budem mať aj ja. Áno, sčasti s tým súhlasím, pretože človek naozaj by mal mať na niečom čo robí, čo pracuje, v čom sa niečo namáha, kde vynaloží naozaj nejakú energiu a snaží sa prinášať určité hodnoty do nejakého vytvoreného systému, mal by predsa z toho všetkého mať akýsi úžitok, to priznávam, dodal by som, že niekedy je to priam nevyhnutné nato, aby človek plnohodnotne prežil akýsi okamih v živote, kde niečo berie ako samozrejmé, ako niečo automatické, a pritom si neuvedomuje, že toto sú dosť vážne pojmy, s ktorými sa predsa tak mnohí zahrávajú a nešetrne s nimi narábajú.

Záverom poviem ešte azda toľkoto. Že teda viac menej, mám pocit, azda správnym rozmýšľaním niekedy môžeme dospieť do takého bodu, kedy budeme v konečnom dôsledku spokojní sami so sebou, a nájdeme konečne tú hodnotu seba samého, čo sme si do onoho času možno vôbec neuvedomovali a nekládli na piedestál dosiahnutých a tvorených hodnôt v našom živote. Toľko som chcel napísať v tomto článku. Nech sa vám darí.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár