Kto premýšľa žije

Nechcem znegovať jeden výrok, ktorý som od kohosi teraz vzhliadol na internete ako jeden citát, ale veľmi sa mi nepáči z jeho negatívneho myslenia. Kto premýšľa nežije, tak znie citát, a ja som ho v mojom článku teda trochu mierne poopravil do priaznivejšieho podtónu. O čo teda ide, sa pokúsim vysvetliť v nasledujúcich riadkoch.

Dnes som mal krásny deň, ktorý som využil na celkom pekný výlet. Bol som v Bystrici. A hoci je sobota, bolo pravda zatvorené niektoré automobilové predajne, ono to tak býva, že azda do obeda je niečo otvorené, potom nie. Kedysi keď som prvý krát prišiel do mercededu, bolo to hádam sedem rokov dozadu, ak sa na to dobre pamätám, bol som naozaj uchvátený, teraz tam azda už nemám čo pozerať. Dôvod je jednoduchý, už v podstate všetko poznám, tú ponuku poznám, a samozrejme nové auto z tak drahého portfólia si samozrejme nehodlám kúpiť.

O čo mi išlo. nešlo mi o to, aby som si sadol do nejakej najmodernejšej technickej, technologickej vychytávky, aby som sa zase o niečo obohatil čo sa týka mojich zmyslov. Áno, práve aj zmysly hrajú, nie celkom hlavnú úlohu, ale povedal by som nezameniteľnú, aby človek vnímal tak, aby bol spokojný.

Niekedy sa stáva, že chceme niečo, čo nepotrebujeme vôbec. To súvisí celkom isto aj s plytvaním peňazí. Niekto si napríklad pomerne často dožičí trebárs nejaké vyslovené pôžitky, z čoho síce môže pociťovať teoreticky radosť, ale koniec koncov nenaplní ho to vôbec. Príde to ako niečo chvíľkové, ktoré potom akosi vyprchá, a niekedy človek je ešte viac akokeby frustrovaný, čo dobré zažil, že teda to dobré predsa len nepokračuje podľa jeho, podľa našich predstáv, a ako by sme veľmi chceli, aby to pokračovanie predsa len malo.

A s tým súvisí nadpis môjho článku, že kto premýšľa žije. Niekedy človeka napadnú dosť frustrujúce a dosť deprimujúce myšlienky, o ktoré sa napríklad nerád delí. Pochopiteľne je to preto, pretože on sa cíti azda dosť nepochopený, a nechce ešte zaťažovať svoje okolie. A možno by aj mal pri sebe kohosi, ktorému trebárs môže dôverovať, ale je otázka, či mu môže plne dôverovať, alebo nie. Všetko totižto naberá na nejakej intenzite, a je otázka, kedy sa človek môže s nejakým problémom zdôveriť, a kedy sa môže niekomu otvoriť. A verte mi nie je to jednoduchý proces, celkom je to zložité. To platí prirodzene aj pre duchovný život, to platí aj pre svetský život, a vidíme, že hoci sú myšlienkové hnutia dosť odlišné. teda to, čo možno vyznáva veriaci je odlišné, čo vyznáva neveriaci, predsa to všetko sa niekedy môže zliať, vyslovene preťať v jeden moment, na akejsi tej pomyslenej križovatke života, kde sa tie cesty jednak pretínajú, a jednak spájajú. 

Nie je to zlé, pretože si to rozoberme. Križovatka je miesto, kde sa cestý pretínajú a spájajú, tak mi hovorí vyhláška o cestnej premávke, to je niečo ako prvé potrebné definície, aby človek bol zorientovaný vo svete motorizmu a podobne.

A práve stavy, kedy človek premýšľa, sa môže dosť teda ľahko stať, že práve príde na pomyslenú tú križovatku, kde sa mu zase niečo s niečím stretne, niečo sa pretne, príde nejaký stret názorov, príde nejaký rozpor, ktorému nebude vedieť prísť na koreň veci. alebo príde situácia, kedy bude chcieť možno rovnocenné možnosti, a dobre vieme, že pri takejto voľbe to konečné dobré rozhodnutie predsa len padne možno nie celkom vhod a povôli, kedy sa človek má rozhodnúť niečo možno opustiť, niečo možno zanechať, a nanovo si vyvoliť zase niečo iné, čo môže pre neho predstavovať ako prekážku jednak v slobodnom myslení, a jednak v jeho ďalšom rozhodovaní.

Záverom poviem poslednú myšlienku tohoto článku. Niekedy naše premýšľanie nám azda viac komplikuje situáciu, než by to malo pôsobiť trochu povzbudzujúco. Asi toľko som chcel napísať. 

Zdieľaj článok na facebooku
64 odoberateľov

Komenty k článku