Pôvodne sám som si myslel, že tento nadpis je v podstate rečnícka otázka, ale je to len jedna z možných variánt, ako sa na túto problematiku chceme pozerať, alebo je to len nejaké skonštatovanie pri akomsi sebahodnotení a podobne.

Dneska, teraz večer, som zhliadol jeden článok, nedá mi nereagovať naň. Hrám sa jednu super hru, ale musel som prestať, a zamyslieť sa nad niečím, čo ma jednoducho zaujalo.

Zarazilo ma to, že v článku hovorí, že má známych, ale nemá priateľov. Myslím si, že v dnešnej dobe nie je to nič nenormálne, vzhľadom na to, že každý chce byť svojím spôsobom nezávislý, čo môže v konečnom dôsledku znamenať jednak to, že týmto spôsobom sa môžeme napríklad osamostatniť, a podobne. 

Všetci chceme mať samozrejme vlastný názor na vec, vlastný pohľad, nechceme sa zaťažovať cudzími problémami, všetci si radšej držíme nejaký odstup, alebo si tvoríme teda diskrétnu zónu, aby sme jednoducho boli nenápadní, a aby sme neboli nejako v centre pozornosti. Lenže toto všetko môže nakoniec spôsobiť to, že ten stav bude trvalý, a to práve nechceme. Určité to emocionálne vypätie v tomto práveže badať. Krátkodobo tento stav sa dá uniesť, ale naozaj bez priateľov okolo seba sa žiť nedá. Nedá sa neustále rebelovať s tým, že budeme zastávať individuálny názor, že dobre mi je samému. To nie je pravda.

Ak sa vrátim ideovo k predchádzajúcej myšlienke, je pravda, že odchodom zo známeho prostredia do neznámeho je samozrejme v určitom zmysle aj riziko, najmä ak človek opúšťa možno dobre platenú prácu za ešte lepšiu platenú, a nutne musí ukončiť väzby so starými známymi, čo nemusí byť celkom jednoduché, a niekedy to môže doslova poznačiť človeka tým, že sa môže celkovo zmeniť jeho správanie, ale predovšetkým jeho osobné nazeranie celkovo na život a jeho priatie ako jednu životnú výzvu a podobne.

Absolútne súhlasím, čo napísala pisateľka, a tu samozrejme by som sa chcel pozastaviť a porozmýšľať nad touto zložitou spoločenskou otázkou, ktorá vnáša trochu nejasnosti do tejto problematiky, nakoľko sa jedná o celkovo závažný problém, ktorý ale nikto nerieši, a málokedy až na naozaj výnimky sa touto problematikou v užšom meradle, v nejakých sociologických výskumoch a podobne zaoberajú, inak je to odsunuté akokeby na vedľajšiu koľaj.

Avšak problém nastáva, ak sa pred niekým prezentujeme celkom odlišným spôsbom, akým vlastne sme. To, kým sme, je dosť široký pojem, ktorý sa nedá celkom jednoducho a presnejšie definovať a kategorizovať. Niekedy človek dá sa povedať ani nevie, kým je. Vieme dobre, že teda za normálnych okolností sa človek inak správa, ako sa správa napríklad v strese, alebo v nejakom výnimočnom vypätí, kde rozum už nemusí zohrávať v danom rozhodovacom procese tú významnú mieru, ale je to skôr o emóciách, či už to myslíme v kladnom slova zmysle, alebo zápornom, pri nejakej zlej situácii, kde je človek možno výnimočne vyladený a podobne. S tým suvisí, či naozaj človek má nejakých priateľov, alebo sú to len známi, s kým sa rozlúčim na nejakom stretnutí, a myšlienkovo sa nevraciam ku nejakým prežitým chvíľam, bez ohľadu na to, či to zanechalo nejaké vnútorné duchovné stopy, alebo nie. 

Je zlé, je mimoriadne zlé, keď sa niekto v niekom sklame, komu dôveroval, pretože okrem toho narušeného puta priateľstva človek cíti značne veľa nezodpovedaných otázok. Jednak s tým človekom azda nechce mať nič spoločné, a môže aj taký stav cítiť ako nejaké vyslobodenie, avšak po čase mu absencia prítomnosti tej osoby môže naozaj vadiť a dostávať do zlého rozpoloženia, samozrejme nemusí to mať nutne dočinenia s nejakou teda psychologickou stránkou človeka a podobne. 

Na záver teda ešte jeden krátky postreh ktorý ma napadol. Niekto napríklad veľmi intenzívne môže prežívať napríklad odchod zo školy, či už odchodom pred ukončením štúdia v plnej dĺžke, alebo odchodom predčasne, keď teda musí spraviť čosi, čo je proti jeho vôli. Ale je to viac menej definitívne rozhodnutie. Dajme si otázku. Kým vlastne chceme byť? Alebo neobávame sa napríklad, čo na to povie naša rodina, alebo známi, že zas sa musíme vrátiť po čase, odkiaľ sme vyšli? Kým sa teda v tomto okamihu cítime. Produkt názorov niekoho, alebo budeme naozaj vyzretou osobnosťou, ktorou nikto nebude manipulovať. Odpoveď si dajme každý sám.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár