Je veľmi ťažké kategorizovať, kto nám je priateľ, a kto nám je známy. Myslím si, že mnohé publikácie, ak sa o tomto zmieňujú sa azda hlboko mýlia. Myslím si, a to spomeniem len tak na okraj, veľmi dobre sa o tomto pojme, kým vlastne chceme byť zmieňujú niektoré psychologické romány, poprípade knihy, ktoré konkrétne opisujú možno aj nereálne udalosti s jednoznačným cieľom, a to takým, že čitateľovi sa snažia verne priblížiť ten moment, kedy človek pochopí podstatu určitých hraničných situáciách, kde sa prejaví predovšetkým jeho pravá tvár, kde bude celkom isto rozpoznané jeho konanie, jeho príčiny, ale ešte dôležité by som vyzdvihol, motiváciu jeho konania. Ak sa bavíme len na úrovni slovíčkarenia, veľa sa toho pravdepodobne nedozvieme. Vieme dobre, že vo viacerých publikáciách, čo majú spoločenský alebo teda aj ten duchovný rozmer a podobne, sa celkom iste nevieme s jasnosťou vyjadriť, aký je rozdiel medzi kamarátstvom alebo priateľstvom.
Je isté, že rozdiel medzi nimi je. V čom je problém. Problém je, že v dnešnej dobe si nevážime tých, ktorých máme pri sebe, a poviem to na rovinu, viaceré okamihy ktoré sdieľame či už v škole, alebo po škole, v pracovnej sfére alebo podobne vnímame doslova dosť povrchne, pretože nesnažíme sa vnímať, aký to môže mať celkový dopad predovšetkým do budúcna. Myslíme si, že všetko je automatické, a samozrejme, ale to len dočasu, kým sa nestane čosi, čo zmení celkovo pohľad na vec. Je ťažké konkretizovať, o čo môže ísť, nemusí to mať nejaké tradičné tie tragické zápletky, ako sa to vieme napríklad dočítať v nejakých literárnych dielach. Ale práve vo viacerých knihách, keď som si ich prečíta, a to mnohým chýba, a je to potrebné, že mnohí proste nečítajú knihy, nezaujímajú sa na nejaké väzby, nezaujímajú sa, o čom, aké posolstvo odkazuje tá konkrétna kniha, a teda berie sa to viac menej povrchne. Viaceré diela sú písané s cieľom, aby daný spisovateľ zburcoval nejaký okruh ľudí k nejakému prevratnému činu, a aby sme našli, alebo teda znovuobjavili možno v spleti nejakých nezhôd hodnotu seba samého a podobne. Aby sme proste objavili to, čím sme, kto sme, prečo sme, aby sme možno pod vplyvom kladenia si týchto významných filozofických otázkach vedeli dobre zaradiť, a zadefinovať náš konečný cieľ, či ho chceme dosiahnuť kolektívne, alebo samostatne.
Azda každému dobre padne, keď po zmaturovaní, alebo ešte v dávnejšej dobe zo základnej, konečne takpovediac vypadne zo školy, a možno je rád, že bude nejaký čas sám, nebude obklopený kýmsi, kto mu možno spríjemňoval, alebo znepríjemňoval život.
S tým súvisí veľmi úzko naša osobná formácia, ktorej rozmer častokrát nechápeme, a nechceme sa s ňou zapodievať. Preto tak vyzerá aj naša spoločnosť ako vyzerá. Keď budeme aj my, musíme teda predovšetkým začať od seba sa pozerať na seba ako na zdroj nejakých potrebných informácii, zdroj nejakej pomoci, ale takej, že keď si pomôžeme, tak už viac nepotrebujeme nič s nikým zdieľať, že sa jednalo to len na tú chvíľu, nikdy to nebude ono. Kým si nevytvoríme aspoň krátke chvíle bez ponáhľania, možno na to budeme azda najviac spomínať v neskoršej dobe. A tak možno niektorí z nás, veľmi radi opúšťame kohosi a nachádzame si rozličné výhovorky a predstavy, ako sa niečo nedá uskutočniť, čo má byť pravda naopak.
Áno, dosiahneme stav, ktorý sme pravdepodobne sami chceli. Čiastočne je to ovplyvnené tým, že neustále poslúchať kohosi, byť pod nejakým, nazvem to azda moderne, pod drobnohľadom, alebo pod tlakom niekoho môže celkom iste spôsobovať, že teda chceme byť nezávislí, všetko riešiť sami, možno sa budeme báť kohosi osloviť, pretože môžeme byť vysmiati za to, že si zase s niečím nevieme poradiť samé, čo má byť pre nás, aspoň podľa niekoho pre nás úplne automatické. Môže to byť stresujúce a vyvolávať určitý zmätok.
Lenže potom zistíme, že mnohé veci v praxi nefungujú ako sme si teda pôvodne predstavovali, a problém je teda na svete. Potom máme tendenciu, a to možno mnohí mi dáte za pravdu, že najradšej by ste predsa len kohosi oslovili, možno s oveľa väčšou intenzitou poprosili o radu, možno to by malo celkom naliehavejší podtón, ako to bolo na prvý raz, potom to bude teda pôsobiť celkom úprimnejšie a vecnejšie, sebavedomejšie, zrelšie, otvorenejšie, lenže častokrát niektoré veci sa v živote málokedy teda opakujú, a tie šance prichádzajú nie vtedy, kedy si to my akurát predstavujeme.
Prečo toto teda píšem. Ak teda naozaj nebudeme tým, čím sme, kto sme, a podobne, budeme sa hrať na nejakých frajerov, a celkom isto to bude aj zbytočne, veľmi skoro zbadáme, že sa vlastne pohybujeme po tenkom ľade, a je otázka času, kedy, nazvem to možno pateticky, pod ťarchou našich osobných omylov, nízkych citových zážitkou a rozličných emocionálnych defektov spadneme, a spôsobí to nešťastie celkom isto, ktoré môže mať v určitom meradle ďalekosiahle následky. Verte mi, poviem to narovinu. Dovtedy budeme čosi, alebo kohosi odsúvať na vedľajšiu koľaj, kým sa nám to všetko nevráti, a možno nevypomstí.
Na záver ešte by som pridal v tomto večernom článku niekoľko myšlienok. To, čo sme práve doposiaľ považovali za akúsi úplnú samozrejmosť, budeme v neskoršom čase možno raz považovať za nedosiahnuteľnú osobnú métu, ktorá sa z úplnej samozrejmosti bude postupne meniť na stav, ktorý s realitou bude mať pravdepodobne pramálo spoločného. Na záver ešte jednu otázku. Kým vlastne chceme byť?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár