Len v krátkosti

Hneď ako som dopísal môj článok, by som chcel opätovne napísať ďalší blog.

Minule sa mi sníval veľmi zvláštny sen. Možno to súvisi celkom istotne, s povahou mojej profesie, ktorú aktuálne vykonávam, to neviem, ale dal som si to do duchovného súvisu.

Snívalo sa mi, že som bol na nejakej chodbe, a oproti mne stál akýsi mladý muž, ktorý sedel na invalidnom vozíku ochrnutý. Stál som oproti nemu, a pomáhal som mu vstať. Pomáhal som mu chodiť, a naozaj sa mi to darilo. Azda je to vplyvom tej reklamy v televízii, ktorú som v týchto uplynulých dňoch zachytil, a práve pre mňa, som sa tak zamyslel, skrýva veľmi krásne posolstvo, aby sa človek naozaj nevzdal, ani vtedy, kedy už jednoducho v niečo neverí, ale aby ďalej pracoval na sebe. 

Častokrát naše neúspechy v podstate nie sú vôbec neúspechy, ale sú to akési premrhané šance. Myslíme si, že sa nám niečo nedarí, avšak je to možno aj preto, to si myslím len ja, je to môj skromný názor, že nemáme okolo seba dostatok motivujúcich a akýschi podporných stimulov, ktoré by teda slúžili nám predovšetkým nato, aby sme sa samostatne pohli ďalej. 

Mnohí preto stojíme na jednom mieste, mylne si mysliac, že toto všetko čo aktuálne prežívame je to najlepšie čo nás mohlo postihnúť, avšak keby sme využili naozaj všetky šance, ktoré sme mali, mohli sme sa mať stokrát lepšie. Prečo toto všetko spomínam.

Pretože nás ovplyńujú naši kamaráti, ktorí čosi dosiahli, a my sme to nedosiahli, poprípade sa im chceme rovnať. To je celkom isto nesprávny pohľad na náš život a na naše napredovanie, ak to takto vnímame. Zamotávam nás to do našich nevypovedaných otázok o nás samotných, ktoré sme si možnože pred časom kládli, a ktoré si kladieme znova. Toto by sme teda mohlo možnože vnímať osobne ako nejakú kardinálnu chybu pri našom hýbaní sa životom, brázdení za nejakými cieľami, snami, ktoré sme si možno osobne stanovili. Áno, stanovili sme si ich možno osobne sami, avšak nebolo to náhodou pod tlakom verejnej mienky ostatných, kde sme proste sa cítili akísi sputnaní, neslobodní, prehnane zaneprázdnení, čo môže celkom isto vyvolať akúsi vlnu odporu, že sme predovšetkým seba samého zanedbávali v našom individuálnom osobnostnom raste.

Ak sa teda vrátim k myšlienke môjho článku, áno. Mnoho práve našich akokeby kamarátov spôsobuje, že teda sedíme na jednom a tom istom mieste, a nevieme sa ďalej pohnúť, pretože sa azda obávame akéhosi pohŕdania, možno aj nejakého výsmechu, ktorý nás akosi prirozene zrańuje, a nedovolí azda ďalej v čomsi napredovať, čo sme si predsavzali. To samozrejme môže spôsobovať napríklad to, že keď aj začneme na nejakom našom novom pôsobisku, ktoré je dobré, vieme sa realizovať, ale pod vplyvom a tlakom predchádzajúcich okolnosti napokon to celé vzdáme, dá sa povedať ešte na začiatku, čo sa javí ako zásadná chyba, za ktorú ale nemusíme mať podiel viny len my sami, a plne to chápem, toto sa proste v živote stáva.

Na záver môjho dnešného blogu ešte teda niekoľko postrehov by som chcel napísať. Mnohí si myslíme, že je to egoistický prístup zameraný len na nás a náš výkon, ale to nie je pravda. Pokiaľ človek nemá dostatok akejsi vnútornej inšpirácie, vnútornej duchovnej a duševnej pohody, celkovej radosti, nevie potom opätovať všetko to dobré, ktoré sa mu možno dostáva, a to všetko vníma ako niečo, naopak, čo ho zaťažuje, z čoho plynú depresie a frustrácie, a vo všetkom sa snaží hľadať chybu, možno aj seba obviňuje z akejsi neschopnosti, ktorú si možno pomaly začína uvedomovať.

 Blog

2 0 0 0 1

Komentuj

2 komenty k blogu