Je pravda že napriek tomu, že prežívame pandémiu nebývalých rozmerov, ale jej sa nebudem venovať, za jej odstránenie a za iné úmysly sa intenzívne niekoľkokrát denne modlím, ľudstvo sužujú najmä problémy, ktoré nie sú viditeľné. A preto všetci, ktorí sa vysmievali tomu, čo nevideli, a neuverili, ich to dostihlo. Sám som prekvapený, ako sa to všetko rýchlo udialo, a práve preto aj kolega bloger nazval túto pliagu niečo ako pomyslená jedenásta egyptská rana. Zo starého zákona viem, že ich bolo desať, ale toto bolo ako niečo, čo bolo obdobné pre ľudí v súčasnosti. Nateraz ale sa tomu venovať nebudem.
Reagujem niečo ako doplnenie k mahmutovmu blogu. O čo teda ide.
Včera som sa bol pomodliť na cintorín, a zbehol som ešte aj do tamojšieho nádherného kostola na sv. omšu. Rozmýšľal som nad mnohými vecami. Rozmýšľal som nad tým, kam vlastne smerujem, prečo pociťujem v sebe vnútorný pokoj, a zároveň nepokoj, kedy to všetko skončí, a ako to skončí.
Mnohí si myslia, že jednak dôsledky nášho konania, niektoré bolesti je niečo, čo je nepochopiteľné, ponad ktoré sa musíme preniesť. Nie. Práve toto je dôsledok ľudskej ješitnosti, kde sa úplne zabudli na cieľ nášho napredovania.
Mnohí sú veľmi opantantí svojou vzdelanosťou, úrovňou, ako dosiahli napríklad tituly, a Pán Boh chráň, aby si niekde zabudli dopísať ten svoj mgr, alebo ing. Nie jeden človek s pohŕdaním pozrie na človeka, ktorý mu nesiaha po členky, a žiaľ, hneď má krajší deň. Mnohých veľa vecí irituje. Mnohých irituje vlastná neschopnosť niečo dokázať, a práve preto sa pohybujú na vlastnej mentálnej úrovni, kde sú, nikdy sa nepohnúc dopredu.
Áno, je to krásne, kedy človek dosiahol vzdelanie, a má právo užívať si to s pôžitkom, ale nie je toto ješitnosť?
Jediné, čo by som spomenul je vnútorný pokoj, ktorý je veľmi ťažko nadobudnúť, pretože je to niečo, čo sa nedá dokázať, čo je veľmi krehké, ktoré sa môže razom zmeniť na prudkú bolesť. Niečo, čo môže človeku spôsobovať výčitky svedomia, čo môže človeku spôsobovať práve nepokoj, ktorý ešte nezažil, pretože vieme dobre, ako som to zdôraznil v predchádzajúcom blogu, tá hranica, tá čiara je veľmi tenká medzi úspechom a neúspechom.
Neúspešní ľudia po dosiahnutí úspechu si myslia, že všetko pominulo a naberú celkom iné zmýšľanie.
Presne to isté sa stalo presne v onej biblickej dobe, kedy logika, zamieňanie si lásky s pudovou príťažlivosťou, zamieňanie si citu s pocitom, zamieňanie si rozumu s fantáziu, ktorá neexistuje, spôsobila, že človek sa upriamil jedine na seba, zháňa sa tým, čo mu prináša len obavu do života, pociťuje neustály strach jednak zo svojej obmedzenosti, jednak zo svojej neschopnosti, zo svojej nedokonalosti, z nejakého komplexu, ktorý mu bráni k sebarozvoju v tejto spoločnosti s jediným cieľom, aby morálne prežil. Miesto toho naozaj...
Zaoberáme sa nebezpečnými hrami, ktoré sú veľmi lákavé, ale vyvolajú v nás len zmätky a rozpaky, najmä sa to týka citovo nezrelých ľudí. Jestvuje práveže spústa citovo nezrelých, nevyvinutých emocionálne ľudí, ktorí potláčajú všetko vo svojom vnútri, a hrajú sa na rebelov, presne tak, ako to robí ľudstvo od nepamäti, pretože ukázať naozaj slabosť, je padnutie na samé dno.
Čo poviem na záver. Ten je nezameniteľný s ničím. Človek môže aj neviem ako dobre zarábať, neviem čo, ale to, kedy si konečne uvedomí, že v konečnom dôsledku je na svoje povinnosti osamotený, že nik sa o neho nezaujíma, že je dobrý len na to, kedy to tomu druhému vyhovuje by som povedal je presne to, čo odkazuje hmotárske myslenie, myslenie bez Boha. Človeku je veľmi fajn v spoločnosti, kde je vítaný, ale veľmi ťažko mu padne, keď je z tej spoločnosti pre niečo vykázaný.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár