Budem úplne vecný, konkrétny, čo sa tejto tematiky týka. Mnohí máme predstavu, že vyznávať hodnoty kresťanstva a držať sa istých písaných a nepísaných pravidiel je síce fajn. To robí každý z nás dennodenne, niekedy si to vôbec nemusíme uvedomovať, ale nás to prestáva baviť.
Napríklad som si pri jazde autom všimol takú nelogickosť, že pozde večer sú pustené semafory, a svieti červená, hoci na križovatke nestoja autá. Je mi jasné, že ten nejaký prístroj čo dáva do toho semaforu pokyny sa pravdepodobne neriadi počtom áut na svetelnej križovatke. Ale naozaj takéto pokyny sú dosť obmedzujúce. Keby to bolo vypnuté, domnievam sa, žeby sa zaistila celkom určite plynulosť premávky. Dosť nebezpečná situácia nastala sa pamätám kedy v jednom okamihu po červenej zrazu semafor sa automaticky vypol. Chaos v premávke síce nenastal, vieme ako sa jazdí, ten kto je na hlavnej má prednosť, kto ma vedľajšej prednosť dáva. Vodiči, tí ktorí jazdíme často autom azda toto poznáme. Ale dajme tomu. O čo teda ide asi.
Viackrát pri našich povinnostiach nedokážeme ustúpiť od našich požiadavkách. Nevieme si predstaviť akúsi zmenu plánu, ktorá viac menej tkvie v zmene myslenia.
Lenže aj v duchovnom živote aj v kresťanstve robíme mnohé chyby. Jednak v snahe zapáčiť sa na všetky svetové strany sa radi podriaďujeme, mysliac si mylne, že predsa mám to považovať za skúšku od Boha. Alebo toto je božia vôľa, kedy vidím, že sa deje na mojej osobe, alebo na niekom, na kom mi záleží, nejaká očividná nespravodlivosť, ktorá s nejakou skúškou, charakterom akejsi obety, sebaobetovania, akéhosi sebazáporu a podobne, nemá naozaj nič spoločné. Mnohí máme naozaj zidealizované predstavy, pokiaľ to sami nevyskúšame na vlastnej koži. A robíme to niekedy naozaj preto, pretože práve v tomto čarovnom, magickom okamihu, píšem to mierne sarkasticky, to vnímame ako niečo zaujímavé, ako niečo lákavé, čo sme ešte nevyskúšali, a veľmi by sme chceli. Mnohí sa priskoro popália, aby zistili naozaj na vlastnej koži, že kde je ich brázda a akýsi konečný, snáď vitúžený cieľ cesty, kde chcem bezpečne dokráčať.
Avšak dokráčam tam niekedy len za cenu veľkej obety a plávania proti prúdu. Kedy mi niekto jasne hovorí, že tadiaľ cesta nevedie, hoci dobre vieme, že sa mýli. Kedy sme odhováraní od niečoho, čo chceme dokázať, a ideme za tým ani tak nie preto, lebo niekto nám závidí a chce nastavať prekážky, ale preto, lebo on vo svojej vlastnej neschopnosti, alebo lepšie povedané, deformovanej schopnosti to nevie, a závidí tomu, ktorý tou cestou sa predsa len chce uberať, azda aj za cenu možných nastavaných prekážok.
Na záver, pomaly pôjdem spať, spomeniem situáciu z relácie motoring, kedy v ťažkom teréne skúšali s vozidlom kríženie náprav. Vozidlo sa nikdy neotestuje na krasnej rovnej vozovke, ale práve naopak, a to naozaj na nepriaznivom znemožňujúcom teréne. Otázka na záver článku. Máš chuť sa naozaj s niečím popasovať, nejakými výzvami?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár