Koncom minulého roka v jednom mojom článku som sa teda zamyslel nad tým, či má význam niečo si priať, a pozriem sa na to s odstupom niekoľkých dní ešte raz. Som veľmi vďačný za niektoré témy, ktoré naozaj pre mňa majú význam, a majú istú hodnotu, a presne tak sa k tomu aj staviam. 

Vieme veľmi dobre, ako človek zvykne vycúvať práve v tom najnevhodnejšom okamihu, ako si môže predstaviť. niekedy sa stáva, že sa môže rozhodovať nie na základe akéhosi rozumového poznania, ale práve naopak stavia na to, že predsa len emócie v danom prípade sú predsa len silnejšie ako všetko to čo sa spája s rozumovým poznaním. Vystanoví mi teda otázka, či to je správne, či je to logické, praktické, alebo žiadúce. Niekedy naozaj intuitívne môže byť veľmi významným činiteľom práve aj vtedy, kedy si kladiem otázku, či má význam si niečo priať.

Mnohí sa bojíme nejaké želanie vysloviť, pretože sa bojíme odozvy okolia. Mnohí dávame viac na prianie ostatných než to, aké my osobne máme pocity, ako sa cítime my, a väčšinou, to si musíme priznať sami pred sebou, že dáme radšej na iných, a akosi plníme priania ostatných. Prejavuje sa to napríklad v kolektíve ako som kedysi spomínal, že nie každý je ochotný, ale najmä schopný prevziať zodpovednosť do vlastných rúk. A tak možno tí, ktorí sú v tom pomyslenom hierarchickom rebríčku najnižšie, obyčajne ich túžby bývajú azda najsilnejšie, najlepšie, najemotívnejšie s túžbami ostatných, a možno, keby ten človek hore počúval celkom isto niekoho zdola, bola by tá práca efektívnejšia.

Práve preto to mnohí zdávajú, zdávajú sa nejakého vlastného a možno aj vznešeného cieľa v rozličných etapách, či je to na začiatku, aby ho možno nik nevysmial predtým, než ide niečo vykonať, možno v strede zmení radikálne svoje zmýšľanie, ale to všetko nie je na báze dobrovoľnosti, ale preto, lebo opätovne z niečoho ťažko identifikovateľného dostal strach, dostal sa do úzkych, a cíti, že zase musí z niečoho vykľučkovať, čo mu zase nie je dvakrát príjemné, ale musí to spraviť, aby možno si niekde neskoršie nespravil hanbu, alebo možno to ako finálna podoba vôbec napriek enormnému úsiliu a snaženiu to nevyšlo podľa jeho predstáv, než by boli akokoľvek dobré a správne. Taký človek zahodí svoje priania, a viackrát si dobre premyslí, či oplatí sa akosi investovať do svojich snov, prianí, túžob, v rozličných oblastiach života.

Napríklad niekto ide si za svojím snom, ale akosi cíti, že nemá na to. že proste tam nepatrí, tam patria azda iné elementy, ako je on sám, a ocitne sa ako sám vojak v poli, na ktorom je akási pomyslená celá ťarcha danej zodpovednosti, ktorú možno v nesmiernom pocite cíti predovšetkým on sám.

Dobre sám viem, čo som opisoval v predchádzajúcom odstavci, pretože takto som to aj pred rokmi aj ja cítil, a veľmi dobre si to viem vybaviť aj po rokoch, napríklad to, že aká veľká miera zodpovednosti stále akosi je predomnou, aká situácia bola pred časom, kedy som uvažoval s plnou vážnosťou, čo robiť, ako čeliť prípadným nepríjemnostiam, ako čeliť nastoleným problémom, a ako by som ich mohol efektívne vyriešiť, a či teda človek nájde na to všetko dostatok síl a predovšetkým odvahy. Síl by aj bolo. Aj to teoretické, by bolo, ale aký bude výsledok v praxi, to ťažko zhodnotiť na začiatku uvažovania, hoci som bol stále na začiatku, a aj tak o nič nešlo. práve preto mito bolo ťažšie, a kedysi som to opisoval v jednom blogu ešte celkom začiatkom, kedy som začal blogovať, mal som tendenciu v tomtosa neustále do toho akosi vracať v mojich spomienkach a myšlienkach. 

Práve vtedy, kedy člove vloží do niečoho maximálne úsilie, jedná sa aj o to, že nemusí sa to prejaviť na jeho výkone, ktorý dovedie možno do zdarného konca, ako by si to prial. Častokrát aj to, čo si praje, a keď to nanešťastie azda aj nevyjde podľa jeho plánov a predstáv, nájde predsa len svoj bezpečný prístav v ktorom zakotví, poviem to možno trochu poeticky, a bude pozorovať z diaľky svoje úspechy, svoje azda aj neúspechy, a bude možno s odstupom času vedieť ich aj pomenovať, bude si vedieť aj priznať, že predsa mi niečo nevyšlo podľa mojich predstáv, ale predsa život ide ďalej, a donekonečna sa dozadu pozerať prestáva mať zmysel, pretože sa nerieši tým pádom nič podstatné, a človek ktorý sa vracia teda neustále dozadu, nemá šancu pohnúť sa smerom dopredu, než by si akokoľvek želal a prial.

Stále má význam pozerať sa smerom dopredu, a preto chcem povzbudiť všetkých, ktorí možno to tak po niektorých neúspechoch azda ani nedúfajú, a možno si to ani nemyslia. 

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár