Presne pred mesiacom o takomto čase sa nám začali vianoce, a teda celkom isto dobre vieme, že práve vianočné sviatky v nás všetkých evokuje jedno jediné, samozrejme, pre tých, ktorý sa nesnažia o duchovné prežitie, ale vnímajú to viacmenej len zvonku, čo nie je nedobré, ale viacmenej nedokonalé. Čo teda teda je? 

Je to priať si neustále nejaké priania, niečo, čo ma má v najbližšej dobe uspokojiť, čo môže pôsobiť ako niečo, o čo sa môže oprieť. Niečo, čo vo mne vyvolá akýsi dokonalý pocit istoty, hoci dobre vieme,že v živote veľmi málo vecí môžeme vnímať ako niečo dokonalé, ako niečo, čo sa nedá naďalej zlepšovať.

Toto všetko je pravda len za tých okolností a predpokladov, pokiaľ sa na toto všetko pozeráme jedine cez materialistické hodnoty. Keď sa na to dívame tak, že niečo teda chcem, pretože to chcem, ale nezamýšľam sa napríklad nad tým, či teda to bude mať aj nejaké perspektívne trvanie, či ma to napríklad neomrzí, či to nutne potrebujem k svojmu životu, či sa teda predsa len bez toho neviem zaobísť a podobne.

Je pravda, že napríklad také neustále potláčanie svojich túžob celkom isto neveští nič dobrého, pretože sklamania, osobné zlyhania, nesplnenie si svojich cieľov, predsavzatí a podobne môžu viesť k skreslenej predstave o realite, a niekedy teda tá skreslená predstava naozaj predstavuje akýsi pomyslený únik z reality, v ktorej sa ocitáme, nachádzame, a je to niečo také, ktorú treba nutne a bezodkladne prijať, riešiť.

Áno jeto pravda. na druhej strane musíme priznať že niet azda lepší pocit, kedy človek dostane výplatu teda peňažnú odmenu za odpracovaný mesiac. Len otrok robí zadarmo, ako hovorí písmo sväté robotník si zaslúži svoju mzdu.

Dobre vieme, že človek niečo si praje, a predsa to nedostane. Má teda význam niečo si priať, a nakoniec nič z toho nebude. Azda áno, a pripomína mi to nepriamo aj písmo. Napríklad v Písme máme napísané, že o čokoľvek budete prosiť v mojom mene, môj otec vám to dá. Pridávam biblické súradnice Ján 14, 13 -14.

Mnohí napríklad rokmi akosi stratili niektoré predstavy, už nemajú o niečom len akési predstavy, snové plány, ilúzie, pretože sa museli naučiť čeliť rozličným druhom problémov, ktoré neobídu beztak nikoho z nás. Napríkad vtedy, kedy aj mali predstavy veľmi dobré, aj sa to dalo uskutočniť, ale stretli sa častokrát s nepochopením a odmietaním. Tie predstavy vyplynuli predovšetkým z akejsi neskúsenosti, nevedomosti toho, čo človeka naozaj môže reálne postrehnúť, a keďže viac menej sme niektoré veci len teoreticky preberali v škole, a nevedeli si to reálne overiť v praxi, častokrát naše očakávania boli v znamení sklamaní, možno aj frustrácii, akejsi predčasnej apatii teda ľahostajnosti, nezáujmu, a to všetko bolo na okraji našich potrieb.

Mnoho ľudí má jedinečné názory, predstavy, plány, a chce to pretaviť v danom spoločenstve, inými slovami je jedinečný, ale práve vďaka tejto jedinečnosti je odmietaný, nepochopený, čo celkom isto speje k tomu, aby z dákej tej komunity bol vyčlenený, pretože jeho činnosť mentálne nekorešponduje s mentalitou tej skupiny, v ktorej sa priamo nachádza a zdieľa s nimi akýsi kontakt. Čo celkom isto musím opomenúť, že je na škodu veci. 

Záverom článku poviem toľko. Človek nemôže stratiť akúsi optimistickú nádej, že už nič si nemôže priať, po ničom nebudem, nesmiem, a neviem ešte aké záporné negatívne odpovede by sme mohli vymyslieť... nič si nepriať, o ničom nehovoriť, lebo niekto má iné predstavy.



 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár