Má význam priať si niečo ťažko uskutočniteľné? III

Kedysi naozaj som si myslel, že na všetko treba čas, všetko sa dá naučiť, čo sa týka azda rozmeru intelektuálneho poznania, ku všetkému sa dá dôjsť, a azda neexistuje jediná prekážka, ktorá sa nedá zdolať. Kedysi naozaj som si myslel, že všetko predsa len sa dá preklenúť, len sa napríklad v škole treba dobre učiť, čo som sa naozaj snažil, a potom to pôjde akosi jednoduchšie. 

Ako by som to približne opísal. Dobre som vedel, že nie je to vždy tak, a hoci som s prospechom nikdy nemal veľký problém viem, že dávať si predsavzatie, ktoré nie je reálne, môže napríklad celkom isto uškodiť aj v budúcnosti, kedy sa človek azda príliš často môže napríklad spoliehať na niečo, v čom si nie je istý, ale len na základe akýchsi predchádzajúcich situácii vydedukuje, že keď sa mi darilo v minulom čase, bude sa mi dariť aj v tomto a nasledujúcich chvíľach a podobne. Samozrejme, jedna vec je to, čo si myslíme, druhá vec je to, čo je pravda, a čo je realita.

Dá sa povedať, že napríklad aj v televízii dosť často narazím na niektoré reklamy, v poslednom čase pozerávam síce viac televízor, ale menej som bol na nete, a musím naozaj povedať, že niektoré také heslá, nejaké výroky, teda jednoduché vety, azda pretavené myšlienkovo, ideovo a podobne do nejakej životnej múdrosti predsa len niekedy mnou zarezonujú, že niekedy nad tým rozmýšľal.

Dnes viem, tak ako som to opisoval v prvej vete, že nie všetko sa dá vybaviť hneď, okamžite, bez nejakého čakania, pretože pravda je taká, že kto rád na niečo čaká? Kto má rád čakanie, ktoré je takmer identicky zhodné s akousi dávkou netrpezlivosti, čakania. Najhoršie teda na niečom môže byť to, kedy ten rozhodovací proces v niektorých prípadoch nemáme konkrétne vo svojich rukách, a sme plne odkázaní riadiť sa pokynmi iných.

Práve toto všetko môže spadať do takmer neuskutočniteľných vecí. Práve preto keď človek v niečom, dá sa povedať prehrá, už proste je koniec, už nie je cesty nazad, ako sa vraví, častokrát vtedy človek ešte má akosi tendenciu skúšať všetky možné alternatívy, ako sa to môže dať vrátiť nazad, a dá sa povedať, že človek v danom rozpoložení momentálnom ani nevníma čas. 

Nevníma to plynutie času, nevníma, že niečo sa proste stalo, už sa neodstane, ale že všetko v podstate pokračuje ďalej, a všetko závisí od budúcnosti. 

To by som v tomto momente azda preklenul tieto myšlienky tematicky s blogom, kde som v niekoľkých častiach opisoval, či môže ovpylvniť minulosť budúcnosť, teda v tom zmysle, že nejaké tie dozvuky z minulosti človek môže hojne čerpať práveže v budúcnosti, pokiaľ jestvuje predpoklad, že sa niečo z toho naučí a poučí.

Kedy teda nastáva hranica možno sklamania, a uvedomenia si, že možno aj napriek nejakému očividnému neúspechu, všetko je v podstate tak, ako má byť. Nie jeden raz som si sprítomňoval, ako asi by vyzeral napríklad môj ďalší študijný život, keby som napríklad pokračoval v štúdiu. To by som naozaj mohol zaradiť do akejsi kategórie ťažko uskutočniteľné, dnes viem, že možno dobre sa mi stalo, že sa neučinilo podľa mojich predstáv. Naším problémom je, že všetko vnímame azda podľa aktuálneho nášho osobného rozpoloženia, ako sa cítime, ale dobre vieme, že to predsa nie je všetko, je dobré niečomu proste nechať vyzrieť, niečo nechať tak, pretože presne tak, ako hovorí pravdivé príslove, ráno je predsa múdrejšie večera.

Záverom čo by som ešte povedal. Najväčšie sklamanie možno nejakých "veľkých" ľudí prichádzajú práve v okamihu, kedy si uvedomia, že naozaj, ako sa ľudovo povie, toto už proste nemá význam, tam už ja nemám sily, toto si už neviem z môjho osobného ľudského pohľadu predstaviť, ako by som v niečom takom fungoval a pokračoval ďalej, čo možno považovať za poľahčujúcu okolnosť. To, čo je niečo teda ťažko uskutočniteľné, ako to píšem v nadpise. Má to teda zmysel? Sám neviem odpovedať na túto otázku.

Zdieľaj článok na facebooku
64 odoberateľov

Komenty k článku

  1. 1
    7kayla

    25 ročná žena

    Článok som nečítala, ale verím, že je kvalitný a duchaplný.