Vreskot000
3. 11.novembra 2018 20:40
Má význam veriť svojmu srdcu, alebo je lepšie zahodiť svoje sny? II
Táto otázka je vlastne nič inšie, ako predstavenie človeka vo svetle nejakých ideálov, alebo postaviť sa do istej reality, kde človek jasne pozná na čom je. Čo teda by som k tomuto ešte v krátkosti chcel vyjadriť.
Často počúvame názory, a aj ja o tom píšem, že je dobré, ak sa človek s niekým o niečom poradí, ak si nie je istý. Niekedy to celkom isto môže spôsobiť pravý opak, a síce možno celkové znechutenie, alebo rozčarovanie, a možno to, že cítime, že stále to nie je ešte to, čo si vlastne predstavujeme. Proste človek rastie v niečom, a všetko si pýta svoju daň, takto sa na to ja pozerám. To je celkom isto dobrá vec, avšak prílišné pýtanie sa napríklad v škole, alebo v práci a podobne na čosi, čo sme reálne možno mali už ovládať, to nie je azda celkom dobrá vizitka, a možno to môže celkom isto svedčiť o akejsi našej nedokonalej domácej príprave a podobne.
A niekedy je to tak, že človek sa radšej vôbec na niečo nespýta, aby nevzbudil akýsi prílišný negatívny dojem, alebo to, že človek si začne namýšľať, čo si o mne kto čo myslí, či teda možno padnem, klesnem, alebo naopak možno stúpnem na čomsi v očiach niekoho, kto pre mňa možno nie je celkom zaujímavý, ale je pre mňa mimoriadne dôležitý, aspoň do onoho času. Nespýta sa možno preto, že sa nebojí otázky, alebo teda nie že ho zarazí nepríjemná otázka, ale preto, lebo dopredu pozná odpoveď, ktorá ho celkom isto môže napríklad prekvapiť alebo zarmútiť.
Z tohoto všetkého mi vyplýva, že prílišný ostych je teda azda ten spoločný menovateľ, ktorý spôsobuje ostražitosť, krok nazad, teda všetko to, čo bráni pohnúť sa smerom dopredu.
Častokrát nás k tomuto spomenutému predsa nabádali aj v škole, a predsa tohoto som sa akosi veľmi obával, pretože opýtať sa na niečo, čo mi nie je jasné, je jedna vec, na objasnenie, ale opýtať sa na niečo, čo mi malo byť jasné azda dávno predtým, azda nie je najlepšia voľba, a preto niekedy človek zvoli možno mlčanie, ako nejakú otázku. Pedagogicky odpoviem, v tomto je lepšie menej ako viac, teda čím menej sa človek bude pýtať, tým sa síce menej dozvie, ale veď všetko predsa nemusíme vedieť.
Je samozrejme celkom lepšie zvoliť si takýto postup, ako keby mal čosi sám vykonať celkom isto bezo zmyslu, ktorý navyše nemusí zaznamenať pozitívny výsledok, a v konečnom dôsledku pri akejs spätnej analýzy a miery sebareflexie ho to môže napríklad trápiť a mrziež. V čom teda celkom isto môže byť problém. Napríklad aj celkovo v našej osobnej naivite, ktorá teda celkom isto nemusí korešpondovať s realitou a skutočným nazeraním sa na skutočnosť taká, aká je. Prečo to spomínam? Vyjadrím v závere článku.
Človek by sa nemal pýtať, či na prvé miesto dá rozum, alebo cit, ale to, či je človek pripravený zodpovedne spravodlivo a nie tendenčne čosi posudzovať, a najlepšie ich postaviť na jednu úroveň rebríčku hodnôt, kde človek môže čomusi veriť, ale zároveň pevne sa pridŕžať reality, v ktorej sa nachádza. A keď toto všetko človek dosiahne, nebude uvažovať nad tým, či niečo vykonal alebo nevykonal správne. Sila nášho rozhodnutia sa prejavuje plne v prevzatí zodpovednosti, a v tom, že sa reálne pozrieme na svet okolo nás, a všetko primerane a ekvivalentne priamoúmerne si stanovovať svoje ciele.
Náš problém je, že keď nám nevyndu naše plány, obyčajne sa nevieme pohnúť vpred, a dlhšie sa z toho spamätávame, pretože sme do toho možno vsadili príliš veľa. Mali sme isté očakávanie, ktoré nevyšli, ale čo potom máme robiť? Aj mne sa to stalo, a nebolo to celkom príjemné. Potom človek premýšľa, či dobre spravil, alebo nie. A niekedy čím viacej nad niečím premýšľame, tým väčšie zmätky a rozpaky toto všetko v nás môže vyvolávať.
S tým súvisí ešte na záver tohoto článku jedna vec. Má človek ešte tvrdohlavo a cieľavedome za svojím cieľom aj vprostred akéhosi nezdaru, alebo má celkovo zmeniť svoje nasmerovanie? Kedy má nastať ten zlomový okamih?
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
pan kazatel