Má význam veriť svojmu srdcu, alebo je lepšie zahodiť svoje sny?

Minule keď som si letmo prehliadal na tablete niektoré články, zachytil som túto veľmi múdru vetu, tento celkom pekný citát, ktorý ma teda oslovil, a na ktorý teda opätovne by som chcel napísať v krátkosti recenziu, a to, čo si o tom myslím.

Azda viacerí teda poznáme, ako som teda niekoľkokrát spomínal ten známy konflikt pocitu citu a rozumu, ktorý azda denne riešime niekoľkokrát. Niekedy sme sa ako deti zamýšľali nad tým, prečo vlastne chodíme do školy. Niekto pred časom vtipne to ešte rozvinul v tom zmysle, že desiatu sme mohli zjesť aj doma. A tak teda dnes sa chcem spýtať, či teda má význam veriť svojmu srdcu alebo je lepšie zahodiť svoje sny.

Je pravda, že napríklad, zoberiem to teraz z možno tej menej pozitívnej strany, človek je natoľko znechutený, že prestáva veriť v nejaké pevné zásady, prestáva mať akési ideály, ktoré ho možno do istého času stretávali. Tomuto sa teda pravdepodobne nevyhne azda nikto, pretože človek sa vplyvom nevydarených pokusov razom akokeby prebudí do akejsi reality, a obvykle musí veľmi rýchlo nanovo riešiť svoju situáciu. Napríklad vtedy, ak niekto zmení zamestnanie, kde napríklad pracoval azda veľmi dlhý čas, a nevie si nateraz predstaviť, že toto všetko sa zmení len tak. Len tak, zo dňa na deň je proste koniec.

Priznám sa, do istého času, ani ja som tomu sám neveril, a v niektorých mojich mysleniach som bol veľmi skeptický. No keď sa nič nedialo, myslel som si, že sa teda naozaj ani nič neudeje, ale veľmi a veľmi hlboko som sa mýlil. Bol som síce pripravený na túto situáciu, ktorá ma zastihla pred asi troma rokmi, a s bolesťou sa k tomu aj vraciam, nakoľko azda druhý raz v živote sa mi stala udalosť, kedy som musel riešiť uzavretie jednej kapitoly v živote, ktorá ma dlhý čas sprevádzala, a je tomu koniec.

Mal som samozrejme aj ja isté sny, ale je dobré ich zahodiť? Čo je teda lepšie? Mať isté ideály, alebo vedieť, že pravdepodobne sa nikdy nenaplnia, pretože život nefunguje mávnutím čarovného prútika, ako sa mnohí nazdávajú.

Problémom tomuto všetkému je to, že človek je idealista tam, kde by mal byť realista, a realista tam, kde by mal byť idealista. Niekedy človek azda aj samého seba azda príliš skepticky vidí, a nedáva sebe väčšie, alebo azda minimálne šance. Ale príde obdobie, kedy sa proste vidí na vrchole, a realita je kdesi inde, ktorá spočíva v jeho osobnom páde. Popri týchto úvahách, áno, veľmi dobre ktosi dávno vystihol to veľmi múdre porekadlo, že kto vysoko lieta, nízko padá, alebo napríklad Písmo Sväté ho veľmi dobre dopĺňa vo svojom výroku, že svoje sebavedomie je to, čo našiel, je akýsi zárodok osobného rastu, ale v podstate človek len spyšnie , a obyčajne, ak nestavia na pevných základoch, ako som to neraz v blogoch spomenul, obyčajne padne. 

Napríklad nejakí vystatovační ľudia, ktorí si nevidia na konci nosa, a veľmi radi ponižujú ľudí okolo seba. Tí obyčajne dopadnú veľmi zle. Je veľa napríklad príkladov aj z histórie, ktorí sa všakovakými spôsobmi napríklad vysmievali z viery v Boha, a dopadli veľmi tragicky a poľutovania hodne.

Mnohí síce hovoria, že je dobré počúvať svoje vnútro, ale v podstate nikdy tak nečinia. Prejaví sa to tak, že v nejakej alternatíve výberu si vyberú, ako keby nachsvál ten najhorší model riešenia situácie, odvolávajúc na to, že človek v istom okamihu nemal na výber, a paradoxne to považoval za akúsi východiskovú situáciu, čomu celkom môžeme ale nemusíme veriť. Samozrejme človek v istých okamihoch koná rozhodnutie, ktoré nemajú azda s racionalitou pramálo spoločné, ale, je to preto, lebo človek naozaj v istom okamihu ozaj zahodil svoje sny, už sa nepokúšal obnoviť čosi, čo možno pokazil či už vlastnou vinou, priamo alebo nepriamo, alebo zavinením nejakých náhodných okolností, ale potom si to vykladá tak, že čo sa stalo to sa stalo, to sa malo stať a podobne. 

Záverom ešte by som spomenul niekoľko myšlienok. Domnievam sa že takýto druh akéhosi druhu fatalizmu môže byť v konečnom dôsledku veľmi nebezpečný pri morálnom posudzovaní konania, alebo pri ospravedlnení si svojich vlastných zlyhaní, pretože tam, kde človek sa začne ospravedlňovať, a to sa týka nás všetkých, obyčajne mal čas konať nápravu, a tam, kde to pustil, naozaj všetko záležalo len na ňom, a mal to vo svojej moci nejako to napraviť, ale proste to nespravil, a pociťuje za to akúsi vinu. Nastane koniec jeho plánov, jeho snov, a kladiem si otázku. Čo potom? 

Teraz si kladiem teda tú istú otázku, akú som si položil v nadpise tohoto blogu. Otázkou, ktorou som začal, a ktorou aj ukončím tento článok. Má teda význam veriť srdcu, alebo je lepšie zahodiť svoje sny? Odpoveď si môžeme teraz dať každý sám za seba.

Zdieľaj článok na facebooku
61 odoberateľov

Komenty k článku

  1. 1
    Autistik

    25 ročný muž

    len nemam rad take ukloncenia ako "Odpoveď si môžeme teraz dať každý sám za seba." Kiez by som si vedel dat odpoved :,(
  2. 2
    Vreskot000

    31 ročný muž

    @autistik je to psychologická záležitosť, ktorá ťa môže priamo alebo nepriamo prinútiť k rozmýšľaniu toho, čo si si prečítal :) dalšia vec. práveže ja to považujem za veľmi dobré. Pretože so všetkým čo si si prečítal nemusíš súhlasiť. prejavuje sa to všade... v práci. koľko nezmyselných debilín si počul od nadriadeného. tam si naozaj musíš dať odpoveď sám za seba, len preto, aby si si ochránil duševné zdravie, pretože keď začneš považovať za správne nejaký nezmysel, ktorý nedáva logiku, príkladov je milión, tak aby si si zachoval naozaj zdravý rozum a úsudok si musiš dať odpoveď sám za seba :) čiže v nijakom prípade tento pojem nepovažujem za alibizmus, teda snahe vyhnúť sa nejakej zodpovednosť, a robiť politiku dvoch tvári. chápeš? :)