Hneď na začiatku by som chcel pripomenúť, že tento týždeň, ma len tak spontánne, pri mojich úvahách napadli niektoré, pre mňa dôležité, viac menej svojou povahou rečnícke otázky, ktoré naozaj stoja za to, aby som sa nad tým akosi zamyslel, a čosi k tomu niečo napísal a v krátkosti sa vyjadril. Snažil som sa poznačiť si to, a teda teraz, dnes, keď mám čas, sa k tomu opätovne vraciam v písaní článku.

Ako teda spomínam v nadpise tohoto blogu, spomeniem to teda ešte raz. Má teda zmysel riešiť neriešiteľné?

Možno zajtra nastane možno neriešiteľný problém, ako vyparkujem s autom. Dal som si menšiu prestávku v písaní, pretože povinnosti vonku pred domom ma zavolali, a vonku husto sneží, ale to ešte neskôr večer sa posnažím povymetať sneh.

Na začiatku by som chcel možno objasniť, že či existuje vôbec tento pojem neriešiteľnosť, a ako sa k tomu zdanlivému problému máme postaviť. Hádam poznáme vo svojom okolí, alebo práci, alebo škole, kde napríklad vyučujúci nám niekoľko ráz prizvukujú, že všetko sa dá, len treba chcieť. Že teda nič nie je ako tak nemožné, toto mi napríklad spomína aj Písmo Sväté na svojich stránkach. Ako to niekto môže aplikovať, pokiaľ nebude dbať na duchovný rozvoj, a teda by nevedel vo všeobecnosti napredovať. Práve ten duchovný rozvoj je potrebný na rozlet, pretože toto môžeme vnímať niečo ako pomocnú záležitosť pri ostatných potrebných činnostiach, ktoré si vieme predstaviť.

Jednak je aj ťažko určiť, co vlastne je pojem neriešiteľné, a či sa to neriešiteľné v podstate neobmedzuje a neohraničuje len na naše možnosti. Spomínam to práve preto, pretože máme tendenciu vyriešiť alebo neriešiť záležitosti po svojom, a teda zvoliť len častokrát subjektívny miesto objektívneho postoja. Človek sa predsa veľmi ľahko môže dostať do omylu, o ktorom je pevne presvedčený, že našiel pravdu. Obyćajne s týmto všetkým môže súvisieť aj nejaký prílišný fundamentalistický nezdravý prístup, ktorý v miere chápania vlastného presvedčenia je teda nebezpečný práve v domnení svojej vlastnej nedotknuteľnosti a neomylnosti.

Práve tu sa môžeme dostať do onoho bodu, že ďalej sa jednoducho už nepohneme, pretože nemáme na to svoje možnosti. Hľadiac takto len na naše osobné výhody plynúce , nejakej výhodnej dohody celkom isto nás môžu nielen očariť, ale aj zaslepiť, a seba povýšiť na roveň akéhosi vlastného chápania obmedzenosti možnosti.

Môžeme to brať do úvahy avšak len v takej spojitosti, ak sa dokážeme napríklad odosobniť od akéhokoľvek pozemského zmýšľania, ktorý nie je v nejakej kontrastnej stiuácii a kontra postoji s realitou, ktorú zažívame, ale predsa ju vhodne dopĺňa tým, že poskytuje nádej na riešnie tým, ktorí už jednoducho nevidia nejakú východiskovú situáciu z takejto obdobnej šlamastiky.

Niekedy človek pri naozaj neriešiteľných prípadoch, alebo nejakých bezvýchodiskových situáciách a podobne cíti možno aj pocit viny, alebo pocit akejsi hanby. Verte mi, nie je to príjemné, najmä vtedy, kedy človek za niečo napríklad nemôže, alebo má minimálny podiel akejsi viny. Vtedy sa to síce dá celkom ľahko ospravedlniť, ale nie vždy to funguje, a v takom človeku to napríklad môže rezonovať dlhšie. Napríklad tá klasická otázka, že či som zlyhal ja, alebo niekto iný, či som do daného procesu dal všetko, čo som mal, a či som takto efektívne využil všetky dostupné podmienky a možnosti. Takéto podotázky si paradoxne kladú napríklad perfekcionisti, ktorým záleží nie že na detailoch, a podobne, ale na stopercentnom odvedení práce, aby po nich nezostalo čosi, čo nespravili.

Práve preto ako spomínam, má zmysel riešiť neriešiteľné, pretože viacero neriešiteľných vecí je len zdanlivých, a naozaj niet opravného spôsobu, ako by sme to nevedeli. Všetko sa dá. Pamätám sa, ako som na youtube videl opravu auta po takej totálke, že azda by aj skúsený mechanik mal čo robiť, aby napríklad to auto dal nie že do vyslovene pôvodného stavu, ale do stavu, v akom by bolo pojazdné ako tak. Akurát som riešil technickú záležitosť na mojom aute. Škoda, že mrzne, vadí to všetkej technike a elektronike.

Záverom teda by som chcel ešte dodať toľkoto. Lenže najlepšie na tom je, že pokiaľ človek je vyrovnaný predovšetkým so svojou situáciu, a je vedomý si jednak svojich kvalít, svojich dobrých vlastností, a vie, že všetko je aj tak na individuálnej skúsenosti, vie odhadnúť tým pádom svoje možnosti,  a vie, že keď sa niečo nedá vyriešiť k spokojnosti, maximálne vynaložil úsilie na to, aby to potiahol do zdarného konca. Nech sa vám darí.



 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár