Ako to súvisí s týmto článkom sa pokúsim nateraz vysvetliť.
Keby človek mal počítať len s tým, čo má k dispozícii, keby si uvedomoval, že má nejaké obmedzené kapacity, hranice, za ktoré sa ďalej nepohne, azda ťažko by ho napĺňal takýto život. Je teda namieste otázka, že či človek napriek svojej nemožnosti, alebo neschopnosti, ktorá ale nie daná a ohraničená jeho vôľou a vedomosťami, dokáže sa kdesi pohnúť vpred, a takto prelomiť akési pomyslené nastavané prekážky a bariéry, ktoré v niektorých momentoch života tvoria prekážku, nejaké obmedzenie, kde sa človek nedokáže naplno realizovať.
Uviedol by som len taký banálny príklad, mám napríklad nejaký mobilný telefón, ktorý má obmedzenú kapacitu vo všetkých možných parametroch, ktoré ale navtedy plne zohľadňuje predávajúca cena. Alebo automobil s nejakou slabou výbavou, kde by som si vedel predstaviť spraviť nejaké funckie navyše. Myslím si, že pre nejakého technického vývojára, ktorý sa možno nevenuje presne v automobilovom priemysle, by bola možno hračka aj pre slabší model nižšej strednej triedy vyrobiť nejakú technologickú vychytávku, na ktorú je automobilová verejnosť zvyknutá napríklad vo vyššej strednej triede, kde sa ten prvok stáva prvkom v základnej výbave, technológii, a danej motorizácii.
Ako som ti spomínal v článkoch o existencionálnej frustrácii, a ako som sa to dozvedel z dejín filozofie, dejín a podobne, ak by sme mali brať vážne všetko, čo sa okolo nás deje, nikam by sme sa nepohli, a zostali by sme stáť na jednom mieste. Práve preto je potrebný aj nadhľad, a to, aby človek sa nezaoberal niečím, nenazvem to nepodstatným ale aby sa nezaoberal prvkom, ktorý spôsobuje možno kariérny rast, alebo inakším spôsobom sa vôbec nepodieľa, alebo len v obmedzenej forme na tom, aby to človeka akosi napĺňalo, a dodávalo mu to inšpiráciu. Práve tento spomenutý moment, dej, ktorý môže celkom reálne nastať, môže človeka jednak priviesť do akejsi frustrácie, spôbiť v istom zmysle mentálnu nepripravenosť, čo sa môže prejaviť v zle pochopenej mienke, a tým pádom sa to všetko pokazí.
Azda poznáme aj zo školských lavíc tú azda menej príjemnú historku, kedy vyučujúci nabáda žiaka, ktorému evidentne chýbajú vedomosti, ktoré samoštúdiom si mal doplniť, aby aspoň niečo hovoril. Áno, ťažko je hovoriť o niečom, pokiaľ jednak nemám slovnú zásobu, a pokiaľ sa to nedá tematicky vyjadriť. Lepšie sa azda opisuje napríklad v literatúre nejaké obdobie, ktoré v podstate aj tak malo mnoho spoločného. Napríklad nedôvera v určitý systém, spopod ktorého sa chceli tí umelci a celá tá inteligencia akosi vymaniť, za čo si vyslúžili v istom zmysle nejakú perzekúciu, či už od spoločnosti, od štátu, alebo proste boli akýmkoľvek spôsobom predovšetkým nečestným a nesppavodlivým, z kadesi vyčlenení, odvthnutí, bez akejkoľvek možnej spätnej väzby a komunikácii s danou spoločnosťou.
Záverom by som dodal azda poslednú myšlienku. Mnohí sa snažia, ale veľa je takých, ktorí sa nesnažia, a sú pasívny, a preto vytvárajú dojem, že existuje čosi, čo sa nedá vyriešiť, čosi, čo je v podstate neriešiteľný problém, ale to slúži len na to, aby ho odradil od možnej spolupráce, alebo od možného samostatného individuálneho výkonu. Aby ho odradil aj preto, lebo dosiahnutý výsledok, ktorý je pozitívny, môže vyvolať napríklad vlnu závisti a všetkého zlého. Asi všetko.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár