Mnohí z nás predčasne zahadzujú svoje šance, keď sa mylne nazdali, že vyčerpali všetky možnosti, ktoré mali. V živote sa stáva, že proste mnoho je plné zvratov, neočakávaných a nečakaných prekvapení, ktoré obvykle je potrebné prijať, a na ktoré je potrebné akési osobnostné vyzretie. Vyzretie najmä z toho dôvodu, že proste ešte nenastal čas, niečo riešiť také, na ktoré nateraz to nevyžadujú okolnosti. Nie sú proste na to vytvorené akési priaznivé príležitosti, máločo hrá do karát, napríklad ak sa človek vyslovene pohybuje v nejakom obmedzenom priestore, alebo spoločnosti, ktorá nechápe jeho poslanie, nevie teda násjť vhodný systém integrity, práve nato, aby začal budovať čosi nové, čo má zmysel, ktoré bude trváce.
Mnohí z nás síce budujú, ale zajtra, paradoxne hovorím v krátkom časovom intervale, zámerne to takto menujem, práve zajtra už budeme mať iný názor. Proste to, čo sa nám dneska páči sa nám zajtra, po čase nepáči, nevyhovuje, chceme lepšie, kvalitnejšie. Aj z mediálneho prostredia si máme stále čosi len kupovať, stále nás ktosi motivuje k nejakým darčekom pre tieto vianoce. Nie je to zlé, ale taktiež robiť z vianoc očakávanie všeličoho možného, len toho, čo je najpodstatnejšie, spôsobuje celkom isto, že človek sa psychicky vyčerpáva, nemení sa k lepšiemu, stále ostávame pri akýchsi otrepaných frázach, hoci viacerí naozaj cítime neúprimnosť z tohoto všetkého, a sme najradšej zatvorení pred napríklad takouto spoločnosťou.
Mnohí napríklad nedokážu vyslovene vystáť nejaké firemné vianočné večierky, a celkom opodstatnene. Pretože vopred vedia, o čo ide. Ide možno o nejaké samoprezentovanie sa pred ostatnými, a pochválenie seba samého, čo vnímam ako veľké mínus, pretože toto dokáže človeka demotivovať v maximálnej možnej miere. Pretože tam, kde nevládne vľúdnosť, láska, ochota, ochota podať výkon, obetu, a byť za ňu adekvátnym spôsobom ohodnotený, aspoň morálne, láskavým slovom, naozaj toto má ostať bez povšimnutia. Ako to myslím?
Napríklad takto. Mnohkrát som čítal, ako to človeku lezie na nervy. Raz sa pamätám na jeden teambulding, ale keďže to bolo len akési sebaprezentovanie, a nič pozitívne, nič konkrétne, od čoho by som si mohol vziať príklad a nejaký otpimizmus, nádej, nejakú silu. usúdil som, že naozaj akákoľvek forma vonkajšej okázalosti je naozaj len prázdny, ale nadôvažok by som celkom isto pripomenul falošným gestom solidarity. To nie je vyjadrením jednoty, ale presadzovania individualizmu. Faloš aj dieťa dokáže hocikedy rozpoznať, a to nemá nikto rád.
Možno viacerí, ktorí kdesi pracujú, a cítia možno nejakú nespokojnosť, vedia o čom hovorím. Žiaľ, musím smutne skonštatovať, že takto to bolo vždy, a takto to ostane, a pravdepodobne aj pretrvá, pretože neporiadok a chaos denne vnášaný akýmisi správami, ktoré sú prekrútené, a veľmi vzdialené od reálneho života, alebo správy s bezcennými informáciami, ktoré neprinášajú úžitok pre spoločnosť ako takú, vytvára celkový obraz akejsi frustrácie, možno aj bezmocnosti, že človek sa len akosi potáca a rozhoduje sa medzi dvoma možnosťami, ktoré možno veľmi ťažko definovať ako možnosti. Skôr ako nemožnosti, tak by som to nazval, nakoľko ani jedna sa nehodí možno do nášho konceptu chápania v širšom slova zmysle.
Čo by som ešte zhrnul opätovne na záver tohoto blogu. Snáď len toľko, že nič nie je také, čo by sa nedalo riešiť, a nič nie je také, ktoré by sa nedalo vyriešiť na kolenách. Pri tomto momente by som sa záverom ešte rád pristavil a vyslovil ešte jedno želanie. Čím viac takýchto úkonov bude, ako mi spomína jedna pieseň, tým viac dáva človek zo seba, a je možné, že ešte viacej obsiahne v azda maximálnej forme akéhosi duchovného daru, prostredníctvom ktorého pochopí otázky typu prečo, z akého dôvodu, a podobne. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár